Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Svätoháj Rodnej Viery

Z pripravovanej knihy

OBDOBIE FAŠIANGOV – MASOPUST

 TRIGLAV, HROMNICE,  TUROŇ, POPOLEC

obdobie hodov, zábavy a veselia a obradov  na privolanie jary

 

          V kruhu nemá  nič začiatok  ani  koniec. V kolobehu  života však sa predsa len vždy nájde obdobie, ktoré sa dá považovať za koniec starého a zároveň za začiatok niečoho nového.  Nové Slnko – v podobe božiča Koliadu sa zrodilo počas zimného slnovratu. Starý rok skončil, začal  sa  nový.  Napriek zrodeniu nového Slnka, naši predkovia rovnako ako my teraz nepociťujeme hneď zmenu.  Prvé náznaky, že obdobie zimy a chladu sa končí začíname vnímať až v období Fašiangov. Toto obdobie naši predkovia nazývali v časoch Veľkej Moravy "Mjasopust" u východných Slovanov toto obdobie volali Maselnicami. V Čechách sa názov tohto  obdobia zachoval ako Masopust, no na Slovensku, už v stredoveku vystriedal názov  nemeckého pôvodu fašangy či fašiangy.

            Zmyslom všetkých obradov a zvykov tohto obdobia je privolanie zmeny. Hlavne  je očakávaná  a obradmi privolávaná zmena prírodná, ukončenie zimy a príchod jari. No mnoho obradov tohto  obdobia je spätá so zmenou duchovnou či spoločenskou, iniciačnou.

Ženám a dievčatám sa končili priadky a začínalo tkanie a táto zmena bola veľmi vhodná, rovnako ako u mužov, na zmenu spoločenského postavenia. Počas fašiangov sa z chlapcov stávali mládenci a z mládencov muži, z dievčat devy, z diev ženy. Zo snúbencov manželia. Rovnako aj medzi remeselníkmi dochádzalo k obradnému postupu, kedy  učni sa stávali tovarišmi, tovariši majstrami.

            V dávnych  časoch keď  boli  ľudia viacej spätý s prírodou sa aj životné cykly odvíjali na základe zmien v prírode. Počas fašiangov zima vrcholila, končili sa vypestované zásoby a tak v tomto období nastáva čas pre zabíjačky. Vďaka oslobodeniu zimou od hospodárskych prác a dostatku mäsitého jedla, nastáva čas hier, zábav a veselíc ako aj  svadieb. Typickými pre toto  obdobie sú aj obchôdzky či sprievody v maskách.

            Napriek či práve vďaka bujarým oslavám na konci fašiangov  prichádza aj obdobie stíšenia sa, očisty a pôstu. V tomto čase sa u našich predkov stretávame s dňami rodičov. Súčasťou  rodových obradov týchto dní bolo pripomínanie si predkov a to či  kladením jedál na ich hroby, alebo aj nosením predkov znázorňujúcich         masiek.

            Dnes je už veľmi zložité určiť, aký pôvod  majú všetky obrady a zvyky tohto obdobia. Je však zrejmé, že okrem slovanského pohanského vplyvu, tu nachádzame prvky  antických náboženských slávností, predovšetkým saturnálií, luperkálí dionýzií a ďalších. Neodškriepiteľný je aj neskorší kresťanský vplyv. Určenie vývoja zvykov a obradov je problematický hlavne v tom, že aj iné indoeurópske  kultúry ich  majú podobné či dokonca rovnaké.

            Obdobie fašiangov je časovo vymedzené nie len slnečným ale aj mesačným cyklom. Za hlavné obradné, „slnečné“ dni tohto  obdobia môžeme považovať tri dni. Deň začiatku fašiangov, čiže 6. Január známy ako Traja králi - Triglav. 2. Február - Hromnice, prelomový deň, ktorý je vlastne vyvrcholením fašiangového obdobia. Nakoniec je to 12. Február Velesov deň - Turoň, ktorý v podstate toto  obdobie  ukončuje.

V mesačnom cykle a v kresťanskej tradícii sú fašiangy ukončené popolcovou stredou,  no tento deň je pohyblivý a rozdiel v jednotlivých ročných kruhoch môže  byť až  štyri týždne.

Ak chvíľu budeme rozjímať nad dňom ktorý kresťanská história pomenovala popolcovu stredou a týmto dňom ukončila obdobie fašiangov, prídeme na to, že ak by sme sa vrátili v hystórii tento deň by sme pravdepodobne našli ako deň druhého novu po zimnom slnovrate.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

TRIGLAV – BELOBOG

 

Jasný boh tvárí troch, Ty na tróne sedíš,

Svaroga, Perúna a Velesa v sebe objímaš.

Trojhlavý Belobogu, Ty si dobro a ochrana naša.

Chráňnás pred skutkami Hada čierneho.

Na slávu tvoju obety prinášame.

Požehnaj a stoj pri nás

 

TRAJA KRÁLI – TRIGLAV – Na tri krále o krok ďalej

 

            Prírodné zmeny nastávajúce v šiesty deň januára  boli zrejmé aj naším predkom a dôkazy nájdeme v dochovaných porekadlách týkajúcich sa tohto dňa a to napríklad: Na Nový rok o slepačí krok, Na Tri krále o krok dále. Trojkráľovú zimu vlk nezožerie – na Tri krále zima stále.

            Podľa názvu tohto sviatočného dňa by sme si  mohli  myslieť, že sa jedna o čisto kresťanský sviatok. Opak  je však pravdou, tento deň bol hlboko zakorenený u našich predkresťanských predkov. Prichádzajúci kresťanský vplyv  bol pravdepodobne vnímaný ako ďalší  magický úkon tohto posvätného dňa.

            Preto  sa môžeme domnievať, že príchod Troch kráľov ktorí sa prichádzajú pokloniť novorodeniatku, mohol  byť vnímaný ako príchod troch božstiev  Svaroga, PerúnaVelesa. Tieto tri božstvá sú v slovanskej  mytológii vnímané ako traja králi ktorý vládnu v jednotlivých svetoch, ktoré sú navzájom prepojené a tvoria náš všehomír.  V Prave svete bohov vládne Svarog. V Jave našom svete sa stal vládcom Perún. Ríši predkov či podsvetiu vládne Veles.

            Slovanský predkovia  poznali aj božstvo troch tvárí a volali  ho Triglavom. Triglav zosobňuje trojhlavého  vtáka  Mater-Sva a je vtelením najvyššieho boha Roda. Triglav, ako už jeho meno napovedá, je trojhlavým bohom a jeho tri tváre symbolizujú troch synov Boha Roda a to Svaroga, Perúna a Velesa. Ako  vládcovi  troch  svetov   by trojkráľový deň mohol byť zasvätený práve jemu. 

Triglav-Belobog   je   trojhlavým   kráľom  nášho  všehomíra  a teda  podobne, ako jeho otca Roda si ho môžeme predstaviť, ako silného kráľa, sediaceho na honosnom tróne. Triglavov  kráľovský  odev  je  veľmi  bohatý,  zdobený  zlatom a striebrom  rovnako,  ako  jeho  brnenie  či  postroj jeho  čierneho  koňa.  Okolo  pása alebo na krku má silnú reťaz, ktorá je symbolom zjednocovania a sily. Často mal zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky.

Triglav symbolizuje  spojenie  troch svetov,   troch jasných Rodových synov ako  aj troch  živlov. Živly: vodu, vzduch – očisťujúci dym z kadidla či iných vydymovacích bylín, a zem v podobe soli či kriedy môžeme nájsť v obradoch trojkráľového dňa.

Skoro ráno na Tri krále sa posvätcovala voda priamo v potokoch či riekach. Zhromaždený ľudia sa potom v tejto vode umývali respektíve kropili čečinovou chvojkou. Dobytok v tento deň musel vyčkať kým mu gazdovia nedoniesli z posvätenej vody.

            Obdobou svätenia  tečúcej vody je posväcovanie  vody donesenej v krčahoch či kadiach. Pri posväcovaní sa do krčahov mohlo dávať aj  jablko a ku krčahom sa kládli soľ či krieda.     

            Posvätenou vodou si ľudia následne vykropili nie len svoje príbytky ale aj stajne a chlievy. Dávala sa piť malým deťom aby  mali dobrý spánok. Takáto posvätená voda sa odkladala do fľaštičiek a vraj sa do roka nepokazila. Preto  mohla  byť používaná  na liečiteľské, ale aj iné  magické obrady  počas celého roka.    

 

 

            Jablko z vody sa po príchode z ranných obradov rozdelilo  medzi členov  rodiny a zjedlo aby  nikoho nebolelo hrdlo. Posvätená soľ  sa  pridala dobytku  do  krmiva aby  bol chránený pred porobením. Taktiež Krieda posvätená v tento deň získala  magické vlastnosti. Kruh  nakreslený takouto  kriedou vo vnútri  poskytoval  nepreniknuteľnú ochranu pred zlými silami  a mocnosťami. Takouto kriedou gazdovia obkresľovali okná a dvere stajní po ich obvode čím sa snažili zamedziť strigám či démonom prístup k dobytku. 

            V Trojkráľový deň koledníci obchádzali domy prezlečených za troch kráľov a tak piesňou, vinšom, koledou žehnali a privolávali šťastie, zdravie a blahobyt domu ktorý navštívili. Gazdiná im na oplátku prichystala pohostenie prípadne koledníkov obdarovala poživňou. Gazdiné  na večeru pripravovali šúľance s makom či orechmi. Tieto šúľance mali byť dlhé a hrubé aby také bolo aj obilie.

            Večer bol zasvätený predpovedaniu budúcnosti. Keď ľudia chceli vedieť, kto z nich najskôr zomrie, zapálili rovnako dlhú sviečku. Komu sviečka zhorela najskôr, ten zomrel ako prvý. Kto sa chcel dozvedieť niečo z budúcnosti, mohol taktiež pripraviť 7 hrnčekov, ktorými priklopil rôzne predmety (kúsok uhlia, hrebeň, peniaz, figúrku dieťaťa, prsteň, kúsok látky a chleba). Každý si potom zvolil hrnček, odklopil ho a podľa predmetov pod ním sa usudzovalo, čo ich čaká. Peniaz znamenal bohatstvo, hrebeň nedostatok, prsteň svadbu, látka cestovanie, figúrka dieťaťa narodenie dieťaťa, chleba dostatok všetkého a uhlie nemoc či smrť.

            V rámci kresťanských obradov sa od dnešných dochoval rituál, písať nad dvere počiatočné písmená mien troch mudrcov, ktorí sa podľa legendy prišli pokloniť novorodenému Ježiškovi: Gašpar + Melichar + Baltazár. Tieto boli zároveň skratkou latinského Christus Mansionem Benedicat (Kristus žehnaj tento dom).  Ak  by sme tento rituál chceli pretransformovať  na slovansko - predkresťanský nad dverami  by sa našiel nadpis S+P+V a mohol  by znamenať Slnko Požehnaj Všetkých z tohto domu.

           

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PERÚN

 

Perúne, Perúne, hromovládca náš,  Ty oživovateľ všetkého,

nech rozhoria sa ohne na slávu tvoju.

Ty, ktorý v čase mieru vládneš dažďu,  búrke, hromu a blesku, prinášaš nám úrodu a vlahu.

Ty, ktorý v čase vojny zaisťuješ víťazstvo našim zbraniam a chrániš nás, čo ideme do vojny.

Príď nám na pomoc v ťažkej chvíli,

  aby sme teba chválou velebili.

 

HROMNICE – Prún nám dá o hodinu viacej

 

Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále a na Hromnice o hodinu více. Ako z tohto rozšíreného porekadla vidno bol 2. Február už viditeľne dňom kedy prírodná zmena je definitívna.

V minulosti sa rok nečlenil  na štyri ročné  obdobia  ale  len na dve, leto a zimu. Východný Slovania volali tento deň aj „Sretenie“ čas kedy sa zima stretá s letom. Hromnicami, ktoré symbolizujú pribúdajúce svetlo, zima vrcholí a láme sa a tak nečudo, že gazdovia pozorne sledovali počasie v tento deň a veštili ako sa budú vyvíjať nielen nasledujúce  dni ale aj nasledujúca úroda.

Ich skúsenosti prešli do porekadiel: Hromnice, zimy polovice. Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli. Ak je na Hromnice mráz, bude ich ešte päťdesiat ráz. Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví sa skoro usmievavé líce. Na Hromnice chumelice, nebýva už zimy více. Prešli Hromnice, koniec sanice. Keď svetlo svieti na Hromničku, zbieraj slamu na chodníčku. Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne. Ako dlho pipíšky pred Hromnicami spievajú, tak dlho po nich budú mlčať. Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu. Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.  Ak na Hromnice napadne čo i len toľko snehu, čo na čiernej krave zbadáš, bude úrodný rok. Ak svieti slnko na Hromnice nebude hojnosti žita ni pšenice. Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, znamenalo to, že narastú dlhé konope.

Okrem porekadiel sa do dnešných dní dochovalo aj pomerne veľa zvykov. Jedným z najznámejších je posväcovanie sviec – hromničiek. O tomto zvyku svätenia či zapaľovania sviečok vieme s určitosťou povedať, že je predkresťanského pôvodu.

V tomto  období rovnako ako v starom Rýme, počas Luperkálií, obrady spojené so svätením a zapaľovaním sviec aj pre Slovanov boli obradmi očisty, pokánia a zabezpečenia si plodnosti a úrody v nadchádzajúcom roku.

Ak v starovekom Ríme sa vykonávali obety a rituály na počesť boha Pluta a bohyne Junony,

u Slovanov rituály aj samotné sviečky boli zasvätené hromovládnemu Perúnovi. Takéto sviečky – hromničky sa využívali v magických obradoch počas celého roka a to hlavne v obradoch ochrany.

            Napríklad v čase búrky jej zapálenie slúžilo ako ochrana obydlia a úrody pred zásahom blesku v čase búrok. Hromničky sa zapaľovali aj pri umierajúcich aby ľahšie našli cestu k predkom. Pri mŕtvych hromnička horela ako ochrana pred démonmi a zlými duchmi.

            Hromniciam sa viažu aj ďalšie obyčaje vychádzajúce z agrárnych obradov, ktoré mali zabezpečiť dobrú nasledujúcu úrodu. Gazdiné okrem mäsitých pokrmov varili dlhé rezance  či šúľance s makom alebo s orechmi, čo malo zabezpečiť dlhé mocné rastliny najmä ľanu či konope. To gazdinej mohla zaručiť aj sánkovačka či kĺzanie sa po ľade. Tento obrad sa stal tak obľúbeným, že  hromničných sánkovačiek sa zúčastňovala  nie len gazdiná, ale celá rodina, ba dokonca v osemnástom storočí šľachta žijúca v Prešporku pozývala na sánkovačku šľachtu z viedenského cisárskeho dvora.

            Hromnice môžeme z istotou považovať za sviatok s rýdzo slovanskými koreňmi, ktoré boli zasvätené najznámejšiemu slovanskému božstvu Perúnovi.

Perún  je  božstvo ktoré je opisované  ako  silný  mladý  a  vznešený  muž. Najčastejšie  býva  odetý  v jagavej,  zlatej  kráľovskej  zbroji,  niekedy  zahalený dlhým  modrým  plášťom.  V ruke  drží  namiesto  žezla  ohnivú  hromovú sekeru a luk,  z ktorého  vystreľuje  svoje  blesky.  Okolo  hlavy  má  korunu  z bleskov. Perúnova koruna je symbolom jeho vlády nad Zemou  a všetkým  živým na nej.

Traduje sa, že v tento deň Perún, ktorému bola zverená vláda nad naším svetom, otvára brány Irie. Otvorenie brány mesta bohov zvyčajne sprevádza zahrmením počas prvej jarnej búrky.

 V dnešných časoch sa začiatkom februára ešte neblýska a nehrmí a z určitosťou nevieme povedať či tomu tak skutočne bolo v minulosti. Túžba po zmene a príchode teplejšieho počasia priviedla našich predkov k rôznym obradom ktoré tomu  mali napomôcť. Jedným z takýchto zvykov  je aj obrad plieskania bičom. Takéto obradné plieskanie môže symbolizovať práve prvé hrmenie.

Biče sa na Hromnice natierali odvarom z údeného mäsa či lojom, čím získavali čarovnú moc. Hromničným plieskaním ako aj  plieskaním počas roka tučnota pršala na pôdu i statok čím ich požehnávala.

Perúnovými sviatkami sa spája aj obradná lukostrelba, počas ktorej  sa vykonávala obeta Perúnových striel vystrelených do posvätného duba. Strelec obradne vložil do strely svoje prianie a poslal ho zásahom posvätného stromu priamo k Perúnovi. Po výstrele sa šíp lámal a strelka ostávala ako  obeta zabodnutá v strome. Tento obrad  sa používal  nie  len počas  Perúnových sviatkov ako sú Hromníc ale aj mimo nich v prípade rituálov kedy sa od Perúna žiadala  pomoc či ochrana.

            V neposlednom rade sa Hromnice  stali aj dňom počas ktorého sa prijímali chlapci za mládencov a celkove dňom vhodným  na zmenu sociálneho statusu.

Obrady našich slovanských predkov  často vrcholili oslavou čí zábavou, no na druhej strane obradné dni sú často spájané aj so zákazmi prác či činností. Na Hromnice sa odporúčalo vyhnúť sa práci v hore a priam zakázané  bolo šitie a to pod hrozbou   zásahu bleskom osoby, ktorá zákaz porušila či domu v ktorom sa takáto nedoporučená činnosť vykonávala.

 

 

 

 

 

 

           

 

 

 

 

 

 

 

 

 

VELES

 

Ó boh Veles,

Ty, čo sa staráš o dobytok náš a naše polia.

Ty, všemúdry a silný boh, darca umenia.

Oslavujeme múdrosťtvoju nekonečnú.

Ty, čo naše duše k Rodovi vedieš a podsvetím ich sprevádzaš.

Požehnaj nám.

 

TUROŇ - VELESOV DEŇ – Turoň posväť nám naše hospodárstva

 

Na konci tohto obdobia naši predkresťanský predkovia slávili Velesov deň ustanovený na 12. Február. Dá sa predpokladať, že napriek tomu, že deň ma presne vymedzený dátum, Velesov deň úzko  súvisel aj s mesačným kruhom, rezpektíve s neho vychádzal. Pravdaže tento deň bol zasvätený Velesovi bohu  dobytka, úrody, ktorý je zároveň  vládcom podsvetia a sprievodcom  mŕtvych  duší, taktiež mágie, veštenia, múdrosti, umenia, obchodu a bohatstva.

Toto fašiangové obdobie bolo obdobím bujarích osláv a sprievodov v rôznych maskách. Nosenie zvieracích masiek  ako aj ľudských či démonických je rozšírené po celom svete a pravdaže nachádzame ho aj v slovanských obradoch a rituáloch. Počas tohto sviatku sa v sprievodoch objavovala  hlavne maska turoňa - býka  a medveďa, taktiež aj maska slamenníka či Starého.

Turoň, aj takto by sme mohli nazvať tento Velesov deň,  bol nasmerovaný k očiste stíšeniu sa po bujarých fašiangových oslavách a pripomienke predkov. Aj počas tohto dňa stíšeniu predchádza veselá oslava spojená so sprievodom v maskách. 

V tento deň zvyčajne šla na čele sprievodu maska turoňa, sprevádzaná niekoľkými ďalšími v prevrátených kožuchoch oblečenými maskami.  Rohatá maska turoňa má  zjavne meno odvodené od tura, čiže býka. Býk je zviera zasvätené Velesovi ,  ako bohu  dobytka  a poľnohospodárstva a tak môžeme s určitosťou tvrdiť, že maska turoňa je vlastne zobrazením samotného Velesa.

Veles je božstvo ktoré má viacero podôb a funkcií. Jednou z nich  je  podoba  starého  sivovlasého  muža  v bielom  rúchu  s pastierskou palicou ako  symbolom  plodnosti. Ako kráľovi podsvetia aj jemu prináleží koruna, tú  však  radšej  nahrádza  koženou páskou okolo hlavy. V tejto podobe sa Veles zjavuje najmä ako učiteľ, pomocník a ochranca roľníkov a pastierov. 

Druhou  podobou  je  Velesova  bojovná  podoba  mladého  rohatého bojovníka  odetého  do  kože.  Vtedy  má  v rukách  najčastejšie  kópiu.  Práve v tejto podobe sprevádza podsvetím duše mŕtvych ľudí. Ako  sprievodcovi  podsvetím  je  mu  zasvätený   medveď, ktorý sa taktiež často nachádza v sprievodoch počas tohto dňa.

Zjavným a predsa skrytým účelom  sprievodov s maskami je vykonanie obradu požehnania domu, dvora, gazdovstva. Aby sa tieto obrady uchovali v podstate až do dnešných čias bolo potrebné aby obrady neboli vykonávané len v posvätnej tichosti svätohájov, ale boli začlenené vo vtipnej forme do života gazdovstva,  dediny či dokonca mesta.

Keď sprievod vedený Turoňom prišiel pred dom v ktorom  mal prebehnúť obrad, jedna zo sprievodných masiek kričala a lákala  turoňa  do dvora a to napríklad aj takto: „Turoň poď sem ja ťa učešem!“ Privolaný turoň čo najviac poskakujúc, zvoniac na rohoch zavesenými zvončekmi  a vrážajúc do účastníkov sprievodu, vbehol do dvora a smeroval k hnojisku.

 

 

Tam na neho už čakala ďalšia sprievodná maska, ktorá turoňa obradne zastrelila. Niekedy strelec musel vystreliť aj niekoľko krát,  veď turoň  sa šikovne vyhýbal  jeho strelám no zároveň vrážal do všetkých na okolo. Bolo že to  veselia keď sa turoňovi podailo bacnúť do samotného gazdu či gazdinej.  No skôr či neskôr Turoň v podobe býka, kozy niekedy aj koňa,  ale hlavne ako symbol plodnosti a sily  je na hnojisku obradne podrezaný a jeho sadlo je vložené do vedra.

Turoňove sadlo je pravdaže hnojom z hnojiska ale  posväteným získava čarovnú moc. Takýto hnoj je odovzdaný gazdinej. Tá ho s úctou prijíma, no odnáša ho  späť  na hnojisko,  aby ho zmieša s ostatným hnojom. Takto honoj gazdiná požehná a prenesie  naň čarovné vlastnosti.

Do hnoja sa ešte zvykol zapichnúť prútik, ktorým sa švihnutím turoň znovu oživil. Symbolické znovuzrodenia sa turoňa a pokračovanie jeho veselej cesty do ďalšieho dvora či na ďalšie gazdovstvo,  má snáď predstavovať aj nadchadzajúce znovuzrodenie prírody. Čarovný prútik slúžil na jarné požehnanie dobytka, keď sa práve týmto prútikom, ktorým sa oživil turoň, vyháňal a zároveň požehnával na prvú pašu.

Takto a podobne dochádzalo k posväteniu hospodárstva a požehnaniu nasledujúceho agrárneho obdobia a úrody samotnej.

Veles je božstvo ktoré má dva hlavné atribúty a tak v prvej polovici dňa sa obradným sprievodom v maskách napĺňa jeho hospodárska časť. Po požehnaní hospodárstva a obradov zabezpečujúcich plodnosť, zdravie a bohatú úrodu prichádza na rad obrad uctenia si predkov.

V tento deň nesmel ostať nikto hladný, lebo by hladoval počas celého roka a naši predkovia nezabúdali ani na svojich predkov a prejavovali im úctu tak, že ich pohostili sviatočným jedlom. V tieto dni podobne ako počas celých fašiangov sa pripravovali hojné mäsité jedlá, ale aj šišky či koláče ochutené medom.

Tento Velesov obrad uctenia si predkov kladením jedál  na  hroby je doložený u všetkých Slovanov. U západných Slovanov sú zmienky o ňom menej časté, no u východných Slovanov o to častejšie. Obrad pohostenia predkov bol často spojený znovu s použitím masky, tento krát má maska predstavovať predka rodu.

 Velesovým dňom sa v podstate ukončilo obdobie neviazaných zábav a nastal čas očakávania, či obrady splnili svoj účel. V nasledujúcom období sa začína tkať plátno a dobrý hospodár obchádza gazdovstvo  a pripravuje  ho na znovuzrodenie. Začínajú sa prvé práce a to či oprava hospodárskeho náradia ale aj orezávanie viniča či ovocných stromčekov.

Tento čas je posledným vhodným časom k rozjímaniu lebo čochvíľa sa kolo sa znova o trochu otočí a príde jar.  

 

 

             

 

 

 

 

 

 

           

 

SVAROG

 

Ó, Pradedo náš, Svarog – Nebeský oheň.

Ty si naučil nás kovať pluh i zbraň,

aby sme dostatku všetkého mali a mohli zem našu obrábať i chrániť.

My, milujúce deti, Ti obety v ohni prinášame.

Velebíme Ťa a klaniame sa ti.

Požehnaj nám, o to ťa žiadame.

 

POPOLEC – POPOLCOVÁ STREDA – Ľutujeme svoje viny

 

A predsa kým utíchne všetka muzika a začneme s očistou ducha naskytá sa nám ešte jeden sviatok.  Áno je to kresťanská Popolcová streda. Prv ako by sme mohli odpovedať na otázku či naši predkresťanský predkovia poznali takýto deň a spokojne ho mohli volať Popolcom, musíme si položiť otázku prečo sa tento obradný deň zachoval.

Určite jedným z dôvodov je, že definitívne ukončuje fašiangové obdobie, ale určite to nie je dôvod jediný. Hlavným dôvodom je  jeho duchovná sila. Sila vychádzajúca z pokánia, sila vychádzajúca z popola. Sila ktorá nám dáva možnosť znovuzrodenia, rovnako ako z popola znovu povstane čarodejný vták ohnivák. Je to sila samotného  jarného znovuzrodenia prírody.

V kresťanskej tradícii bol tento sviatok zavedený niekedy začiatkom  ôsmeho storočia a keďže bol zavedený s veľkou pravdepodobnosťou tu už bol. Vraj názov tohto dňa pochádza zo zvyku páliť posvätené palmy či bahniatka  minulého roka.

Sviatok samotný môže pochádzať z blízkovýchodnej tradície si sypania popola na hlavu na znamenie očisty a pokánia. Aj dnes sa môžeme stretnúť stým že ak niekto urobí chybu a ľutuje ju, tak si sype popol na hlavu, aby si vyprosil odpustenie.

No aj u predkresťanských Slovanov bolo toto obdobie   obdobím očisty a pôstu a to hlavne v čase Velesovho dňa, ktorý sa skôr radí do slnečného kruhu.  Ak by sme porozjímali nad bodmi  mesačného kruhu v tomto období, pravdepodobne by  Popolec bol dňom vhodným pre očistu spojenú s ohňom.        

Slovania mali oheň vo veľkej úcte, a vážili si ho  nie len ako dar ktorý pochádza od boha Svaroga, ale aj preto, že oheň považovali za očisťujúci, živý  a svätý.  Niektoré vlastnosti ohňa má  aj  dym,  ktorý  slúži  na  očistné  vydymovanie.  Slovania využívali silu ohňa pri skoro všetkých obradoch. Počas niektorých obradných dní a mohol to byť spokojne aj Popolec,   sa kládli vatry pri ktorých sa hodovalo a tancovalo, no hlavne sa cez ne obradne preskakovalo. Takýmto preskakovaním ponad plamene vatry dochádzalo k duchovnej očiste, prípadne často šlo o iniciačný obrad. Nad ránom, kedy plamene dohoreli, no pahreba bola ešte bola žeravá,  sa tiež vykonával očistný rituál prechodu po žeravej pahrebe.

Popolec ale aj celé nasledujúce obdobie vrcholiace jarnou rovnodennosťou by mohol  byť zasätený práve  Svarogovi nebeskému kováčovi a tvorcovi všehomíra.  Svarog mal  u naších predkov veľkú úctu a napriek tomu, si  ho najľahšie vieme predstaviť ako mocného bradatého chlapinu v kováčskej zástere s kladivom v ruke. Napriek takémuto zjavu je práve on kráľ kráľov. 

            Sviatok Popolec ktorý sa nám zachoval a transformoval  na kresťanskú popolcovú stredu je priam predurčený na uhasenie starého  ohňa, ktorý nás ohrieval celú zimu, vyčistenia popolu ohniska a založenie nového ohňa a to aj v duchovnej sfére.

 

Nečudo teda, že  obdobie do jarnej rovnodennosti  je obdobím pôstu, rozjímania,  ale taktiež iniciačných skúšok.

 Obdobie božského kováča, remeselníka a tvorcu  je najvhodnejším obdobím kedy je potrebné pripraviť všetko poľnohospodárske náradie na blížiace sa poľnohospodárske práce.

 Rovnako sa zachovala aj tradícia vyumývať všetok riad aby nikde neostal šmalec (masť živočíšneho pôvodu) a na raňajky po poslednej zábave navariť praženicu na masle. V tento deň, kedy sa začína pôst a to či pred kresťanskou Veľkou Nocou, či oslavou jarnej rovnodennosti a obradoch vítajúcich jar sa varila kyslá mliečna polievka prípadne sa jedli ryby. Často však v tento deň sa praktizovala očistná hladovka.

V predvečer poslednej zábavy rovnako ako počas celého fašiangového  obdobia sa konali sprievody po domoch a gazdovstvách. Tento krát na čele sprievodu chodila maska smrti, znázorňoval ju mládenec zahalený do bielej plachty zo zamúčenou tvárou. Z vyzbieraných naturálií, často nabodávaných na šabľu či ražeň sa  vystrojila hostina s bujarou tancovačkou.

Počas tejto poslednej veselice sa okrem obradného tanca pri ktorom sa dievčiny vyhadzovali čím  vyššie, aby  mali dlhé konope či ľan sa vykonával aj obrad holenia pintárov. Pintármi sa nazývali mládenci pred dosiahnutím dospelosti.

Počas veselice sa pintári posadili do prostred kruhu mládencov a dievok, tváre sa im namydlili maliarskou kefou s vyšľahaným bielkom. Starší mládenci čoby holiči ich drevenými britvami nemilosrdne drali, škriabali, holili. Napokon sa vyhlásil tanec pintárov, v ktorom mali pintári preukázať šikovnosť v tanci so staršími dievkami.

O pol noci, príchodom masky smrti bola veselica obradne ukončená, ako aj celé obdobie fašiangov. Pôvodne sa pravdepodobne v tento čas vykonávali symbolicky pohrebné obrady, spojené so zapálením pohrebnej  hranice či vatry.

Symbolické ukončenie života, ktoré je požehnaním pre znovuzrodenie sa viac zachoval  v čase Velesovho dňa, kedy je obradne zabitý  a znovu zrodený Turoň. Obrad spojený s vykonávaním pohrebných rituálov sa transformoval do hry pochovávania basy, kedy hudobné nástroje stíchnu a nastane obdobie tichého rozjímania a pôstu. 

Symbolický pohreb mohol byť ukončený aj takouto vinšovačkou či piesňou:

 

Už sa Fašiang sa kráti,

už sa nevráti,

už tie dievky plačú,

že sa nevyskáču.....

 

 

 

 

 

OBDOBIE JARNEJ ROVNODENNOSTI

KOMODICE, SMRTNÁ NEDEĽA  , PROVODA , VELIKDEŇ

obdobie pôstu, rozjímania a očisty vrcholiace vítaním jari

 

Na chvíľu všetko stíchlo no zrazu sa vtáčky znovu rozštebotali a vzduch  tak príjemne zavoňal. Snehy miznú aj na horách a zima poľavila. Nastáva čas začiatku, deň s nocou sa zrovnáva. Miazga sa tlačí z koreňov do  korún stromov všetko sa prebúdza a ožíva.

Rovnodennosť ľudia dokázali  určiť už veľmi dávno, hádam od kedy začali poľnohospodáriť. Prví jarný deň je totiž veľmi dôležitým dňom pre stanovenie termínov  výsadby  rastlín, ktoré človek pestuje na konzumáciu, ale aj využíva pre odievanie, teda určuje začiatok poľnohospodárskych prác.

Oslavy jari a jarnej rovnodennosti sa vo viacerých  kultúrach viažu predovšetkým k bohyniam symbolizujúcim Veľkú Matku ako napríklad Isis, Ostara, Astarte, Eastere a ich rôznym transformáciám.

Obrady našich predkov v  období jarnej rovnodennosti  do Velikdňa boli  zasvätené oslave príchodu jari ako aj  zasvätené novým plánom, túžbam a v neposlednej rade prebúdzajúcej sa plodivej energii.

U Slovanov jarné obdobie bolo pravdepodobne zasvätené Lade ale aj Svarogovi čo by tvorcom Všehomíra.   Jarné sviatky v slovanskej tradícii začínali príchodom Vesny.  Ktorej príchodom je ukončená vláda bohyne Moreny, vládkyne zimy a smrti. Tej je venovaná smrtná nedeľa. Kvetná nedeľa je dňom začiatku a keďže kalendár  našich predkresťanských predkov sa pravdepodobne riadil viac mesačnými kolobehmi ako kolobehom slnka, je tento deň zasvätený bohyni Chors. Od splnu v tomto  období sa  vlastne vypočítavá  mnoho nasledujúcich sviatkov mesačného kruhu. Pravdaže ani významné slnečné body naším predkom neboli neznáme. Vďaka týmto prelínaniam slnečného a mesačného  kruhu však nemôžeme vždy  hovoriť o presných termínoch vykonávaných obradov.

Oslavy príchodu jari vrcholia Velikdňom, sviatkom úzko spojeným  s prabohom Rodom pôvodcom všetkého.  Jeho symbolom, ako aj symbolom tohto obdobia je  vajíčko. Vajíčo pravdaže zároveň symbolizuje aj  znovuzrodenie a nový život.

V podobe maľovaných kraslíc, u východných slovanov volaných aj ako pisanky, ich nachádzame ako neoddeliteľnú súčasť sviatkov prichádzajúcej jari. Zlatá, červená či zelená farba kraslíc, ako aj krása ich zdobenia tak nejako prirodzene poukazuje na krásu jarného obdobia.

Takéto kraslice sa  taktiež vkladali do  hrobov, často priamo do klina zomrelého. Najstarší nález červenej kraslice s geometrickými ornamentmi je z Břeclavska datovaný do 11. Storočia.

Ďalšími symbolmi s ktorým sa je v tomto  období môžeme stretnúť sú  vŕbové či brezové vetvičky ktorými sa zvykli  v toto obdobie ozdobovať príbytky. V neposlednej rade medzi symboliku tohto  jarného  obdobia patria jahňatá a  taktiež práve vyliahnuté kurčiatká ako symboly zrodu. Pre plodnosť tohto obdobia  je symbolický zajac.

Obrady našich predkov v  období jarnej rovnodennosti  do Velikdňa boli pravdepodobne  zasvätené nie len oslave príchodu jari a prípravám na  nové agrárne  obdobie, ale  aj zasvätené novým plánom, túžbam a v neposlednej rade prebúdzajúcej sa plodivej energii.

 

 

 

Taktiež toto obdobie bolo obdobím nielen veľkých verejných obradov ale aj obdobím vhodným na čarovanie ktoré sa vykonávalo v ústraní, ba aj v tajnosti.  Najčastejšie išlo o ochranné čary proti strigám a temným silám ale i čary lásky. No našli sa aj praktiky pri ktorých išlo získanie prospechu na úkor niekoho iného. Napríklad s formulkou „Beriem pôžitok, ale nie všetok.“ sa čerpala vody z cudzích deviatich studní alebo zbierala  rosa z cudzích lúk. Takto nabratú vodu si gazdiná potom naliala do vlastnej studne či použila pri ďalších čarodejných rituáloch.

Pravdaže toto obdobie nebolo obdobím iba pozitívnych ale aj temných síl. Tieto temné sily, strigy bosoráci, démon i temné božstvá sa stretali na krížnych cestách. Tam vykonávali temné čary a obrady.

V každom  prípade všetky obrady ako aj sviatočné dni vychádzajú pravdepodobne z oslavy jarnej rovnodennosti a teda ukončenia zimy. Jarná rovnodennosť v rámci predkresťanského  obdobia bola s určitosťou najdôležitejším sviatkom tohto  obdobia a vlastne aj celého  pohanského roka. Obrady jarnej rovnodennosti, pálenia Moreny, alebo požehnávania príbytkov však často trvali aj  niekoľko dní a okrem slnečného či lunárneho kalendára ich termín  bol určite ovplyvňovaný aj počasím v konkrétnej obci či lokalite.

Napríklad, keď aj  po dvadsiatom marci ešte stále vládla tuhá zima obrad sa posunul dopredu aby vďaka nemu zima povolila. No ak už počas jarnej rovnodennosti bolo teplé počasie nik sa s obradmi  neponáhľal a často dochádzalo  k zlučovaniu obradných dní.

Vplyvom kresťanstva sa čas najvýznamnejších obradov presunul  na nedeľné dni stanovené fázami mesiaca. A tak aj vyvrcholenie tohto jarného  obdobia - Velikdeň prichádza až po splne mesiaca od dňa jarnej rovnodennosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

VESNA

 

Krásna dcéra,

daj nám z krás svojich svetov.

Ty večne mladá Vesna,

prebuď nás smiechom

a radosťou pre nový deň.

Nech úsmev žiari na mojej tvári.

 

KOMODICE – jarná rovnodennosť prináša nám veselosť

 

            Presný okamžik príchodu jari poznali ľudia  už dávno, ale aj tak najdôležitejším okamžikom bol ten nádych, kedy vo vzduchu človek sám zacítil jar. Čas jarnej rovnodennosti je astronomickým okamžikom no v skutočnosti Komodice sú celým radostným obdobím, počas ktorého predkovia slávili niekoľko sviatočných dní.

Hoci naši predkovia rok delili na iba na  zimu a leto, obdobie jary a jesene sa objavilo až omnoho neskôr, vieme, že počas obdobia od konca fašiangov až po turičné obdobie boli slavené sviatky spojené s očistou, pôstom, rozjímaním ako aj znovu zrodením.

Preto do jarnej rovnodennosti a príchodu bohyne Vesny, môžeme hovoriť o období kedy obrady  boli zväčša zasvätené bohu SvarogoviLade ako božstvám zrodu, tvorcom všehomíra.

Čas Komodíc je  naplnený už nie len očakávaním, ale skutočným radostným vnímaním zmeny, vnímaním príchodu bohyne Vesny. Vesna  sa zjavuje ako veselá často okrídlená deva v zelenkavých šatách s vienkom z jarných kvietkov na hlave. No skôr ako Vesna rozprestrie svoje zelené krídla nad krajinou sa naši predkovia a hlavne gazdovia pripravovali  na jej príchod jarným upratovaním a opravou hospodárskeho náradia. 

Jarným upratovaním sa neodstraňovala  len špina, ale spolu s prachom sa  vymetali aj zlé sily a vlastne všetko zlo ktoré sa v rodine nazhromaždilo  počas celého roka. Po dôkladnom uprataní a vypraní prádla sa  obydlia zvykli ešte aj vydymovať, to sa však už prevádzalo počas dňa jarnej rovnodennosti.

Komodice sú dňom zasväteným hlavne Vesne, ktorá si zasadá  na trón, čím sa oficiálne v tento deň začína  jar. Všetko je už pekne upratané, náradie opravené a pripravené na novú sezónu.

Ešte niekoľko dní pred dňom jarnej rovnodennosti, bol obľúbený  obrad Strinenia - obrad vítania vtákov. Hlinené sošky škovránkov sa potierali medom a posypávali zrnom. Takéto podobizne vtákov sa vystavovali na dvore, pred stajňou či v sade, aby sa vrátili vtáky ako predzvesť či samotný nositelia jari. V rámci tohto obradu sa  vyhadzovalo do vzduchu pečivo či obilie s pokrikom: „Vtáci prilietajú, Vesna čo chvíľa príde“.

V deň keď už nakoniec Vesna predsa len priletela, hneď z rána, ešte pred východom slnka, sa naši predkovia zvykli obradne umývať parnom kúpeli  či v studenej vode najbližšieho potoka. Rituálne očisťovanie malo veľký význam pre našich predkov a prevádzalo sa nielen počas tohto dňa Komodic, ale po iné sviatočné dni  ľudia napríklad  skoro ráno vstávali aby sa  mohli  umyť rosou.

V prvé jarné ráno mladé dievčatá zvykli počas obradného kúpania v tečúcej vode potoka zariekávať  mládencov. Prosili nielen Vesnu, ale aj samotnú bohyňu lásky Ladu, aby im počas roka priviedli mládencov o ktorých  mali záujem.

 

 

Po tomto kúpaní nasledovalo vydymovanie obydlí pomocou dymu borievky prípadne šalviou. Touto záverečnou očistou sa začínali obradné prípravy na nasledujúce sviatky. Na stôl sa rozprestrel biely obrus a dom sa vyzdobil vŕbovými vetvičkami – bahniatkami ale aj vetvičkami brezy a liesky pokrytými  pukmi. Takéto vetvičky sa v tento deň zapichovali aj na okraje polí či záhrad a slúžili  ako ochrana a posvätenie budúcej úrody. V tento deň  nebolo dovolené pracovať iba ak povynášať posledné smeti pozametať dvor a obrobiť statok.

Počas tohto dňa sa jedávali prevažne zelené jedlá ako praženica so žihľavou, špenát. Z pomletého vyklíčeného jačmeňa ktorý sa zahustil múkou sa piekol keltýš. V tento deň sa mútilo aj obradné maslo, ktoré malo čarodejné a liečivé vlastnosti. Keď gazdovia šli prvý krát na pole potierali si ním ruky aby počas celého roka ich neboleli a nemali mozole.

Vyvrcholením tohto dňa bolo začatie maľovania kraslíc. Často sa používala batiková technika  pomocou nanášania vosku. Taktiež bolo bežné maľovanie  vzorov viacerými farbami. Vajíčka sa  farbili pomocou cibule, žihľavy, kapusty, repy či kôry slivky a orecha, brezy.  Vajíčka bývali pestro farebné, od žltej až po modrú. Pravdaže obradné kraslice,  ktoré  mali  byť  použité  počas obradov Velikdňa mali  najčastejšie červenú farbu. Ornamenty na krasliciach boli maľované voskom. Techniky zdobenia boli veľmi rôznorodé a zachovali sa až do dnešných dní.

Ďalšou činnosťou tohto sviatočného dňa, často v dome v ktorom sa ženy stretali na priadkach, bolo pletenie ochranných zajacov z brezového prútia ako aj príprava slamenej bábky – Moreny, ktorá potom čakala na peci až do smrtnej nedele.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

MORENA

 

Morena, Morena,

kráľovná zimy a smrti.

Daj, nech plamienok náš ešte dlho planie.

Prosíme Ťa,

nech tvoj chlad mrazivý

naše srdcia nezasiahne.

 

SMRTNÁ NEDEĽA  –  pálenie Moreny zimu zaháňa

 

            Hádam ani  niet známejšieho pôvodného obradu našich predkresťanských predkov, ktorý sa zachoval až do dnešných dní, skoro bezozmeny. Dokonca ani vplyv kresťanstva nezmenil jeho význam, len  mierne posunul deň počas ktorého  by mal byť obrad vykonávaný.  Často v snahe zahnať zimu čím skôr sa obrad pálenia - topenia Moreny vykonával aj pred týmto dňom, ktorý na základe mesačného kalendára by mal byť počas novu po dni jarnej rovnodennosti, kresťanmi presunutý  na nedeľu po tomto dni.

            Pôvodný názov Provoda sa ustálením nového  času, zmenil na Smrtnú nedeľu. Funkcia sviatku sa ani storočiami nezmenila a tou  bolo obradné vyprevádzanie zimy ktorej konca sa ľudia určite už nevedeli dočkať. Zbavenie sa zimy malo zabezpečiť obradné vyprevadenie, upálenie  či  utopenie kráľovnej zimy a smrti Moreny.

Temná  Morena  je  zobrazovaná  ako  krásna  mladá  žena  v bielych diamantmi  posiatych  šatách,  často  so  sviečkou  alebo  lampášom  v ruke.  Na hlave, ako symbol jej moci má prekrásnu diamantovú korunu a aj do všetkých jej  šperkov  sú  vsadené  diamanty.  V kontraste  k jej  bledej  tvári  sú jej  po  zem splývajúce,  husté  čierne  vlasy. Tie má  Morena  často  zapletené  do  vrkoča. Jej jasnomodré oči akoby vyžarovali ľadový chlad prenikajúci až do srdca. Ako vtelenie vojny sa Morena zjavuje v čiernom brnení.

Počas obradu Smrtnej nedele, postavu kráľovnej smrti predstavovala slamená figurína, oblečená do ženských  šiat. Figurína Moreny, Marmurieny Maruchy, Mary, Mory Maržany či Smertnice, Šmerčuchy bola často  ozdobená z náhrdelníkom z vyfúknutých vajíčok prípadne slimačích ulít. Na hlave okrem šatky mala aj symbolickú  korunu z tŕnitého hlohu.

Obrad sa zvyčajne začínal v svätoháji,  neskôr pravdaže v kostole. Následne Morena bola nesená v sprievode celou dedinou za zvuku píšťal, rapkáčov, bubnov a spevu obradných piesní. V niektorých dedinách to  bol aj tichý sprievod, keďže ešte stále trval kresťanský pôst, prípadne sa spievali  iba liturgické piesne.  Sprievod odniesol figurínu za dedinu k potoku či na pole cudzieho chotára a tam figuríne strhli šaty a rituálne ju zapálili či hodili do vody.

            V čase posielania bohyne  Moreny späť do Navu, sa vykonával  aj obrad s vajíčkom. Tento  obrad spočíval v tom, že  žrec obgúľal postavu vajíčkom, čím sa do  vajíčka  mali prestúpiť choroby, slabosti, zle myšlienky či urieknutia. Toto vajíčko si každý niesol zo svätohája, či  iného  obradného  miesta  na  miesto kde bola Morena upálená a utopená. 

Keď bola bohyňa obradne vhodená  do potoka  či zapálená,  boli tieto vajíčka  hádzané za ňou, alebo aj do figuríny,  aby zlo prestúpené do vajíčka  si vzala  Morena so  sebou do  podsvetia.

Význam  tohto  obradu  je zrejmý vyniesť zimu, ale aj všetko zlo, choroby z dediny a následne vniesť do príbytkov  nový život v podobe čerstvých pučiacich vetvičiek.

Preto nasledujúce  obrady  sú určené hlavne na zabezpečenie dobrej úrody, zdravia ľudí aj zvierat, ako aj ich očista od všetkého nahromadeného zla.

Nosenie bábky po obci a jej zničenie sa objavuje v mnohých iných predkresťanských kultúrach. Rovnako ako iných roľníckych kultúrach, nemožno vylúčiť názor, že aj Slovania pôvodne obetovali vybrané mladé devy či mládencov. Takáto najhodnotnejšia obeta mala získať priazeň  a ochranu hlavne od božstiev spojených s vegetáciou, plodnosťou, znovuzrodením.

V priebehu vývoja sa tento rituál zmenil a ľudská bytosť sa nahrádza bábkou ktorá aj  naďalej je obetou no zároveň aj symbolom bohyne Moreny. Napriek transformácie zo živej obety na obetu symbolickú tieto rituály  nestratili na sile a dôležitosti.

Zvyčajne po upálení Moreny bola vyvolená spomedzi dievčat „kráľovná“ predstavujúca pravdepodobne Vesnu a tá v sprievode následne obchádzala príbytky čím  ich požehnávala a obdarúvala pučiacimi konárikmi. Takýto sprievod mohol  nasledovať hneď po  upálení Moreny ale často sa vykonával až  na Kvetnú  nedeľu. Čiže  nedeľu medzi novom a splnom po jarnej rovnodennosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

CHORS

 

Chros, prekrásna bohyňa, nech vylieči každý bôľ

tebou, požehnaná bylina.

Chros, prekrásna bohyňa, nech silná a zdravá

je moja rodina.

Prekrásna Chros, prijmi naše dary,

aby sa nám upíry a vlkodlaci vyhýbali.

 

PROVODA – KVETNÁ NEDEĽA – čas dobytok na pašu vyhnať

 

            Na začiatku každej novej etapy roka sa prebúdzajú dobré ale aj zle sily, to naši predkovia veľmi dobre vedeli a tak v tomto období do Velykdňa sa vykonávali mnohé obrady na ochranu pred temnými mocnosťami.

Od smrtnej nedele do  Velykdňa, nebolo len obdobím, kedy sa pučiace halúzky zapichávali na okraji polí. Bolo dobré ak sa pred sviatkom zrodu posadili z hospodárskych plodín mak, hrach, bôb tekvica a uhorky.

Taktiež v období splnu po jarnej rovnodennosti sa  po prvý krát vyháňal dobytok na pašu. Ak však kvôli počasiu nemohol dobytok opustiť  bezpečie stajne, zvykol gazda dobytok vyviesť aspoň pred stajňu.  Pri prvom vyvádzaní, ktoré sa robilo za pomoci zelenej halúzky, bodliaka prípadne žihľavy sa robili rôzne obradné úkony, ako napríklad uväzovanie červenej niti do chvosta alebo na  rohy, natieranie pysku dobytka slaninou, šúchanie zvierat kraslicou, kropenie vodou či obrad pri ktorom dobytok  mal prekročiť žeravý uhlík, vajíčko či reťaz.

Kvetná nedeľa povodne Provoda či deň splnu po  jarnej rovnodennosti bola príznačná tým, že sa po obciach či hospodárstvach usporiadúvali obradné obchôdzky. Obchôdzka mala vyslovene veselý  charakter. Na čele sprievodu, väčšinou mládeže a detí, šla sviatočne a veľkolepo vyobliekaná deva, ktorá rozdávala či zapichovala v blízkostí obydlí, ale aj polí a sadov zelené halúzky.

Dôvodom pre vnášanie vŕbových, lieskových či  konárikov iných drevín, ktoré sa zvykli volať létečko, májik, hájik či bahniatko   bola aj viera, že stromy a rastliny môžu slúžiť ako sprostredkovatelia medzi ľuďmi a bohmi, ich predkami ako aj inými bytosťami. Túto vlastnosť majú rastliny hlavne v období splnu a hlavne splnu po dňoch rovnodenností a slnovratov.

Obdobie prvého plného mesiaca sa často zasväcoval mesačnej bohyni Chors volanej aj Luna. Vládne nielen mesiacu, ale je aj bohyňou  čarov a liečenia a je úzko spätá s podsvetím a teda aj ríšou predkov v Nave.   Svojou silou ovplyvňuje nielen moc bylín, ale aj ich  rast  či  zánik.  Na  základe  jej  fáz  prebiehajú  na zemi rôzne cyklické deje.

Taktiež legenda o nej hovorí, že na potulkách s Dažbogom po Všehomíre našla  prázdny hrob  do ktorého si ľahla a ostala tam uväznená.  Preto v rámci ochranných jarných rituálov sa v tomto období splnu zvykli ozdobovať pučiacimi  konárikmi obydlia, ako aj maštale a hospodárske budovy, taktiež sa nimi zvykli ozdobovať aj hroby predkov.  Okrem výzdoby  konárikmi sa hroby vyzdobovali aj kraslicami, keďže naši predkovia verili, že prostredníctvom ozdobenia hrobov môžu uľahčiť predkom možnosť pomáhať a ochraňovať rodinu.

 

 

 

 

Táto  bohyňa  mesiaca  sa  zjavuje  ako  bledá,  no prekrásna deva v bielych  či strieborných šatách. Rovnako sa však môže zjaviť aj  zahalená  do  čierneho  rúcha  a to  hlavne  v čase,  keď sa  prejaví  jej  temná podstata.  Jej  biele  vlasy  obopína  strieborná,  jemne  opracovaná  korunka s bielo trblietajúcimi  sa  drahokamami.  Hruď jej  zvyčajne  zdobí  náhrdelník s perlami zasadenými v striebre. Chors   sa  však  často  zjavuje  ako  bohatierka  v striebornej  zbroji  na čiernom koni. Postroj koňa je taktiež zdobený striebrom a perlami.

Pre obrady medzi smrtnou a kvetnou nedeľou gazdiné  piekli sladký chleba kulich či syrový chleba paška ale často aj lokše, či palacinky. V tieto dni sa jedávali aj kozuli, cestoviny v tvare dobytka.  Taktiež sa hojne konzumovali zelené pokrmy, medvedí cesnak, nová žihľava, pažítka či špenát. Jedlá sa však pripravovali iba z pokrmov pri ktorých  bolo vhodné aby skoro kvitli. Preto sa v tomto  období nejedla kapusta, lebo by  nemala hlávky ale hneď  kvitla.

Do krmiva pre  dobytok sa často pridávali vetvičky vŕby či trochu zo slamy upálenej Moreny  čím sa malo  zabezpečiť zdravie a plodnosť ako aj ochrániť dobytok pred úhonou.

Pravdaže okrem rituálov na ochranu domácich zvierat a úrody sa vykonávali aj rituály na upevnenie zdravia, prípadne  na liečenie dlhotrvajúcich neduhov. Tomuto cieľu mali slúžiť ranné kúpania v tečúcej vode prameňov a potokov.

Po vykonaní všetkých obradov obdobia od jarnej rovnodennosti do smrtnej či kvetnej nedele,  ktoré mali zabezpečiť odchod Moreny a príchod Vesny, nasleduje nová etapa, kedy sa začína s prvými hospodárskymi činnosťami a vyháňaním hospodárskych zvierat na pašu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

LADA

 

Ó, pramatko Lada,

Ty si Láska, ty si zjednotenie.

V tebe sa Rod náš prejavil.

Tebe sa všetci bohovia klaňajú.

Naplňnás láskou svojou.

Žehnaj nám, pramatko naša!

 

VELYKDEŇ – Veľká noc – Nové svetlo nám príde na pomoc

 

            Všetko je už upratané, vyčistené, umyté a pozametané. Príbytky ozdobené bahniatkami či inými zelenými vetvičkami. Morena odplávala či premenila sa v dym a na trón zasadla Vesna.  Kraslice pomaľované, slávnostný chleba, kulich či paška napečený. Šunka, slanina i klobásky rozvoniavajú v špajzy a zo syrov už odkvapkávajú posledné kvapky.

Oslava praboha Roda, cára všetkých bohov,  zo zlatého vajca zrodeného, plaviaceho sa na vlnách chaosu,  môže čochvíľa začať. 

Podľa legiend skôr ako Rod vystúpil zo zlatého vajca a zoslal zámer a rád vodám chaosu, stvoril bohyňu lásky Ladu.

Kráľovná  Lada  je  zvyčajne  odetá  v zlatý  kráľovský  šat  a na  hlave  má prekrásnu  zlatú  korunu.  V ruke  drží  jeden  z jej  symbolov ,misku  v ktorej  je vajíčko  alebo  červené  jablko  spolu  s klasmi  obilia.  V náručí  má  nemluvňa,  ktoré  symbolizuje  vtelený  svet  a je  aj  prejavom  zrodenia   najvyššej  bohyne a prejavom  materstva  a lásky.  

Vajíčko  či  jablko  je  zase  symbolom počiatku  všetkého  existujúceho,   podobne  ako  klasy,  aj  symbolom  plodnosti a úrody.  Ponad náš svet lieta v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby. Tie sú jej symbolmi rovnako ako symbolmi lásky a mieru.

Lada spolu s Rodovým synom Svarogom, preberá  utváranie Všehomíra z vôd chaosu. A tak aj toto sviatočné obdobie je  zasvätené hlavne im.  Svarog ako  kováč má na starosť hmotnú stránku a Lada tú duchovnú.

Velikdeň čiže Veľký deň ale rovnako a možno aj viac zaužívaný názov Veľká noc, nie je pomenovaním len jedného veľkého sviatočného dňa ale celého sviatočného obdobia, respektíve jeho vyvrcholenia.

V predvečer sviatku, či sviatočnej nedele, boli všetky ohne uhasené a znovu obradne zapálené až počas Veľkonočného  obradu s východom slnka. Takto sa vzýva Svarog  a zapaľovaním Veľkonočného ohňa sa oheň aj požehnáva. Od tohto ohňa si  naši predkovia  zapaľovali fakle s ktorými obchádzali tri krát obec, hospodárstvo či svoje príbytky.  Tento obrad mal  priniesť na hospodárstvo, do príbytkov  nové svetlo, nové slnko a nový život a taktiež mal vytvoriť čarodejný ochranný kruh. Požehnávanie  nového ohňa  nájdeme aj v kresťanských rituáloch ako svätenie veľkonočnej sviece – paškálu.                       

Po obradnom zapálení ohňa zvyčajne nasledovalo žehnanie pokrmov. V košíku  ktorý sa vnášal do svätohája nesmeli  chýbať vajíčka – kraslice,  ako symboly zrodu a samotného praboha Roda. Pravdaže v košíku bol sladký chlieb, maslo, soľ, mäsité pokrmy a syry a hlavne žltý syr z mlieka a vajíčok. Tieto pokrmy  boli obradne vnášané do príbytkov a po dlhom pôstnom období mohla sa začať hostina. Z posvätených pokrmov sa  pravdaže  muselo ujsť aj všetkým zvieratám hospodárstva no  často a v neposlednom rade aj predkom. Tým sa tieto pokrmy odnášali na hroby alebo kládli na domáce oltáriky.

Po hostine bolo zvykom usporadúvať  v blízkosti svätohája či na vŕšku neďaleko obce  rôzne hry, zápasy či dnes by sme povedali súťaže.

Okrem zápasenia či palicových súbojov obľúbenou hrou bol zápas kraslíc. Pri tejto hre sa  udierali dve vajíčka o seba. Vyhrala pravdaže tá kraslica, ktorá rozbila všetky ostatné.

Počas Velykdňa sa vykonával aj obrad gúľania posvätených kraslíc po poľnohospodárskej pôde, zvieratách i ľuďoch, čím mala ich čarodejná moc prejsť do pôdy statku i človeka.

Nasledujúci deň keď Svarogova vatra dohorela, bol čas očisty a vzývania bohyne Lady. K tomu slúžili obradné kúpania v posvätených tečúcich vodách, alebo  aj obradné oblievania chladnou pramenitou vodou, ktoré sa vlastne zachovali až do dnes.

Aby  mala pramenitá voda ešte väčší účinok načierala sa takpovediac do troch razov, dva krát v smere a raz v protismere toku. Takáto obradná voda sa nepoužívala  len  na kúpanie či oblievanie, ale napríklad ak niekto šiel stavať dom, odložil si z takejto vody do fľaštičky ktorú zamuroval do základov domu. Ďalším použitím obradnej vody  bolo napríklad vykropovaní stajní, omývanie statku či iné čarodejné úkony.

Obradné oblievanie, ako vzývanie bohyne Lady malo taktiež zabezpečiť dostatok vlahy v jarnom období, čo  malo zabezpečiť dobrú úrodu.  Rovnako ako dážď, ktorý všetko omýva a tak všetko posilňuje, dodáva  silu  k rastu. Preto aj takéto kúpanie či oblievanie malo očistiť hlavne ducha a dodať človeku životnú silu. Zabezpečiť zdravie počas celého roka, vlastne chrániť pred zlom ako takým.

Ďalším obradom tohto dňa bola aj Velykdňová šibačka. Pri tomto obrade taktiež zasvätenému  bohyni Lade sa používali vŕbové korbáče či metly ako symboly pučiacej sily. Šibali sa  podobne ako  pri oblievaní všetci navzájom a podobne obrad mal slúžiť  k dodaniu životnej sily a vytvorenia ochrany pred zlom.

Obradná šibačka alebo  oblievačka sa praktikovala za rovnakým účelom  a preto sa niekedy vykonávala iba jedna z nich. U západných Slovanov  bola preferovaná skôr šibačka, na druhej strane u východných Slovanov sa  môžeme stretnúť skôr s oblievaním.

Oblievačka či šibačka v každom prípade ide o veselý obrad ktorý sa zachoval až do dnešných dní. Rozdiel je hádam len v tom, že v minulosti sa oblievali či šibali často nie len ženy, ale aj  muži. Spoločným rysom však ostala odmena a to v podobe kraslíc, pokrmov či peňazí. Obchôdzky kupačov a šibačov zvyčajne končili pred poludním, aby  sa k večeru  mohla začať jarná veselica po ktorej sa končí čas oddychu a začína nové hospodárske obdobie plné jarných prác. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBDOBIE medzi JAROU a LETOM

DEŇ HADA, NOC OHŇOV, DEŇ VODY, TURICE,

Obdobie ohňa, vody, rastu, kvitu a plodnosti

 

V čase kedy všetko ožívalo a začínalo pučať a kvitnúť, naši predkovia vykonávali nespočet obradov a to či vykonávaných v svätohájoch, verejne alebo v ústraní domova. Mnoho s týchto obradných úkonov za zachovalo ešte dlho po príchode kresťanstva. S určitosťou môžeme povedať, že všetky tieto jarné obrady mali počiatok v oslavách jarnej rovnodennosti.

Pri obradoch sviatočných dní medzi Fašiangami a Turícami by sa dali nájsť tri skupiny obradov. Prvou skupinou sú obrady odrážajúce nastávajúce zmeny v prírode. Druhou skupinou sú obrady agrárne  zabezpečujúce prosperitu hospodárstva či rodiny. Treťou skupinou obradov sú obrady prepojené s nadchádzajúcim letom a majú  za úlohu chrániť ako aj zabezpečiť rast rastlín na počiatku  ich vegetácie.

Časom a hádam aj kresťanstvom sa jarné obrady transformovali v obrady  Smrtnej nedele, Kvetnej nedele, Zeleného štvrtku, Veľkého piatku, Bielej soboty a v neposlednom rade Veľkej noci a Veľkonočného pondelka. Tieto  obrady mali hlavne za účel osláviť a zároveň  posilniť prebiehajúce zmeny v prírode. Pravdaže aj v období do Velikdňa či Veľkej noci by sme našli obrady agrárne no omnoho častejšie ich nájdeme až v nadchádzajúcom období, kedy sa stávajú súčasťou nie len sviatočných dní, ale aj samotných poľnohospodárskych prác.

Okrem obradov, ktoré vlastne spúšťajú proces hospodárskych prác sa vykonávali aj obrady ochranné.  V toto obdobie  sa napríklad  údermi cepov na priedomí či na poli vyháňali krty a hlodavce. Obsypávanie obydlí ale aj stajní mraveniskom mali zabezpečiť hojnosť a šťastie.

Naši predkovia verili že v období po prvom jarnom splne sa rany ľahšie hoja a sú aj menej bolestivé. Preto po Veľkej Noci sa štiepili stromčeky, alebo značkovali hospodárske zvieratá najmä ovce, ktoré sa dávali na salaš.

Jarné obrady a teda aj sviatočné dni po sviatočných dňoch vrcholiacich Velikdňom následne pokračujú oslavami boha Jarila víťaziaceho nad temným drakom či Kaščejom Skyper zverom.

 V rámci agrárnych obradov je počas jarných sviatkov chválená a prvou orbou požehnaná matička Mokoš.  V rámci prvej orby sa do zeme zaorávajú ako  škrupiny z kraslíc, tak aj omrvinky z Veľkonočného stola.

Väčšina z nasledujúcich rituálov je spojená so zemou a vodou. Najmä voda k tomuto  obdobu patrí, ako neodmysliteľná súčasť života či dokonca, ako jeho samotná esencia. Voda podobne  ako  oheň a Matička zem, bola  pre našich predkov posvätná, životodárna ba dokonca živá.

Využívala sa skoro pri všetkých rituáloch. Počas jarných sviatkov je voda ústretovým spojivom všetkých sviatočných dní tohto  obdobia. U našich predkresťanských predkov, ale aj v neskoršom  období sa medzi Velikdňom a Turicami venovala veľká pozornosť studničkám a prameňom.

Súčasťou posledných jarných rituálov a čarodejných obradov  bolo práve čistenie studničiek a prameňov. Obetovanie pri studničkách a vodných tokoch malo zabezpečiť dostatok vlahy v blížiacom sa letnom období.  

 

 

 

Pravdaže, v rámci niektorých nasledujúcich dní bolo neodmysliteľnou súčasťou aj kladenie  vatier a obradných ohňov.  Zapaľovanie ohňov v tomto čase sa tradovalo  aj v iných prírodných náboženstvách keltov či germánov. Jednalo sa hlavne o germánsku Walgpurinu  noc, alebo keltský sviatok Beltain.

 Jedná sa vlastne o deň  ktorý je na rozhraní  medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom. V skutočnosti tento deň by  mal pripadnúť až  na piateho  mája ale aj v slovanskej tradícii sa ustálil na prví  májový deň.

Traduje sa že noc pred prvým májom  bola nocou čarodejníc, stríg a bosorákov podobne ako je to zvyčajne pri všetkých dôležitejších sviatkoch, respektíve  prelomových dní. Môžeme sa stretnúť s tradovaním temných obradov ako pred 1. Májom, Velikdňom, či v predvečer Turičných sviatkov ktoré uzatvárajú obdobie jarných sviatkov a sú takpovediac obdobím kedy sa začína obdobie leta.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

JARILO

 

Jarilo, Jarilo, po zemi ideš,  v rukách teplo nesieš.

Úroda bude bohatá, v tom dome, kde volajú ťa ku vrátam.

Jarilo bohatý, zájdi do mojej chaty.

Nech moja dcéra veľké veno má,

nech môj syn v boji nezhynie

a česť svojho rodu ľahko sa mu bráni.

 

DEŇ HADA – deň keď sa odomyká zem 

 

            Sviatkom v ktorého čase sa začína s poľnohospodárskymi prácami je dňom, zasväteným Jarilovi, stelesneniu boha Dažboga.

Tento deň,  dvadsiaty štvrtý apríl, je dňom odomykania zeme, kedy Jarilo volaný aj Jarovít ako  božstvo jarného slnka,  vyobrazovaný ako pekný a veselý junák  v  bielom  plátenom  rúchu  na  šedom  koni  s bosými  nohami, vencom z jarných poľných kvetov  na hlave, zlatým kľúčom odomyká zem.  Jarilo  bol taktiež zobrazovaný aj ako bojovník v žiariacej zbroji s kópiou a zlatým štítom. Možno aj vďaka tomuto vyobrazeniu prebral pokresťančením jeho funkciu svätý Juraj.

Deň na Juraja  bol chápaný na  našom území ako predel  medzi zimou a letom. Hádam aj preto všetky obrady spájajúce sa s  jarnou rovnodennosťou sa poposúvali, čím vzniklo viacero sviatočných dní v neposlednom rade aj deň Jura.

            Do dnešných dní sa traduje, že  na Juraja zem sa otvára a že do Jura nič nerastie aj keby sa to kliešťami  ťahalo, po Jurajovi to i kladivom zatĺkať môžeš rastu nezabániš.

Okrem rastlín sa na povrch predierajú aj živočíchy ako hady, jašterice či žaby. Jarilo  im v tento deň prepožičiava  čarovnú moc. Preto sa niekedy volal tento deň aj dňom posvätného hada.

            Had videný pred Jurom sa má chytiť a zabiť, aby mu neušiel zo šťastím. Takýto had mal potom mnoho čarodejných využití. Spálený v  novom hrnci a zmiešaný so soľou bol určený ako liek pre dobytok. Usušený slúžil ako vydymovadlo oviec či iných domácich zvierat pre zvýšenie ich dojivosti. Taktiež usušený u ľudí bol určený pre liečenia kožných chorôb alebo  pri bolesti zubov. Kto si z hada uvaril polievku mal  porozumieť zvieracej reči.  A ak hadovi niekto odrezal hlavu mincou, tak získal mincu-vábničku, ktorá k sebe vábila ďalšie peniaze. Odrezaná hadia hlava slúžila aj ako veľmi mocný talizman.

            Napriek tomu, že pre hadie čary bolo potrebné hada zabiť, had bol pre našich predkov posvätný. Mnohé ďalšie povery, čary či liečiteľské praktiky boli spojené s jaštericami, žabami či mlokom škvrnitým. Okrem hada či jašterice zabitých na čarovanie, bolo ich zabitie priam zakázané.

            Počas sviatku Jarila sa naši predkovia usilovali rôznymi čarodejnými obradmi prekaziť pôsobenie temných božstiev, démonov i stríg či strigôňov. Za týmto účelom sa používali nie len hady či jaštery, ale aj chytený motýľ, ďatelinový štvorlístok, podbeľ či záružlie nájdené pred Jurom,  mali mať čarodejnú moc a to či pri čaroch ľúbostných, ochranných, ako aj čaroch prinášajúcich šťastie a bohatstvo.

            Väčšina sviatkov našich slovanských predkresťanských predkov bola oslavovaná pri posvätnom  ohni. Ani pri Jarilovom sviatku tomu nebolo inak, tradícia jurských ohňov sa zachovala až do  devätnásteho storočia. K vatre neodmysliteľne patrilo jej preskakovanie.  Na druhý deň po Jure sa ešte žeravím uhlím z vatry pospanom rôznymi bylinkami sa vykiadzali obydlia i stajne.

 

            V rámci osláv Jura sa deti hrávali rôzne jarné hry, známe ako Kráľu, kráľu daj vojačka, alebo Hoja ďuňďa hoja, Mosty či Brány, ktoré pravdepodobne symbolizovali prechod z jedného ročného obdobia do druhého. Dievčatá vili vence, z ktorých  si veštili vydaj. Mládenci sa zabávali jazdou na koňoch, pästnými zápasmi, súťažami v lukostreľbe, hodom balvanom či brvnom a mnohými inými zápoleniami v ktorých mohli preukázať svoju silu  a zručnosť.

            Skôr však ako sa vatry rozhoreli a začala zábava sa vzdávala úcta Matke Zemi – bohyni Mokoši. Skoro ráno gazdiná šla na potok a nazbierala do vačku toľko kamienkov, koľko zvierat prislúchalo gazdovstvu a na konci jesene ich vhodila späť do potoka s prosbou, aby gazdovstvo po zime malo zvierat ako je kamienkov v potoku.

Po sviatočnom obede ľudia chodili dookola polí a sadov, kde spevom prosili Mokoš o hojnú úrodu. Obradné spevy sa zvyčajne začínali obradnou orbou, pri ktorej bol pluh a často aj oráč, zvyčajne gazda, obliaty vodou.  Do prvej brázdy sa zaorávali obetiny ako chlieb, vajíčka, maslo či syr ale aj napríklad škrupiny z kraslíc či samotné kraslice.

Po vykonaní obradnej orby a zapálení vatier gazda a gazdiná vykonali obradnú kopuláciu čím  mali zabezpečiť dobrú úrodu. V neskoršom období tento akt je nahradený symbolickou svadbou mužskej postavy v maske a dreveným falusom so ženou ktorá imituje graviditu a pôrod.

            Pri obchôdzkach okolo polí či sadov sa okrem vzývania Mokoše spevom sa bohyňa privolávala aj štrnganím kľúčmi. Podľa legendy Mokoš dala zlatý kľúč Jarilovi, aby po zime odomkol zem i vodu. Ale jeho príchodu bráni temné božstvo Nij ( Zmej ) – skyper zver  a to v podobe draka či hada. Pravdaže Jarilo po urputnom súboji  draka porazí, odomkne zem i vodu ale vysilením sám symbolicky zomiera, no na zem sa vracia v podobe jarných slnečných lúčov, jarného dažďa a novej životodarnej sily ktorou sa prebúdza zem a celá príroda.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ŽIVA

 

Živa, Živa, z Teba všetko ožíva.

Ty si nám dala života,

daj nám aj sily,

aby sme teba slávili a zo života sa tešili.

Živa, bohyňa naša,

požehnaj nám.

 

 

NOC OHŇOV – MÁJ – máj máj zelený pod oblôčkom stavaný

 

            Čas prebúdzania, jarných obradov a sviatkov pominul. Dni Jura začali nový pracovný cyklus. Nastáva čas kvitnutia, plodnosti a lásky. Bohyňa Živa,  prichádza na zlatom vozíku  ťahaného pod vodou  zlatými  rybami,  ktoré  sa  nad  vodou  menia  na  biele  holubice, aby čochvíľa prevzala žezlo od VesnyŽiva je krásna  bohyňa  ktorej  biela pleť akoby vyžarovala jasné zlatisté svetlo, rovnako ako jej zlaté vlasy siahajúce až po zem, ktoré má  zopnuté zlatou korunou. Je  odetá do veľmi jemného zlatého šatu, pod jej dotykom všetko ožíva.

Nielen naši predkovia začiatkom mája vnímali nastávajúci vývoj okolo seba. Predkresťanské sviatky tohto obdobia sa napriek národnostným rozdielom veľmi podobali, veď u všetkých májové obrady a oslavy boli odrazom prírodných zmien.

Už v starovekom Ríme bol začiatok mája zasvätený rímskej bohyni jari a kvetov Flóre. Rovnako Kelti slávili  sviatok Beltain a Germáni Walgpurinu  noc.

Podľa legiend Slovanov je májový deň medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom dňom svadby Svarožiča Dažboga boha slnka a Živy bohyne života. Je to deň  kedy symbolicky dochádza k obnoveniu rovnováhy a obnove života na zemi.

Preto aby bola obnovená rovnováha naši Slovanský predkovia vo svojich svätohájoch kládli v predvečer májového sviatku dve vatry. Prvá bola zasvätená  Dažbogu a mužom, druhá vatra bola určená pre Živu a ženy. Po zotmení a zapálení vatier sa začali obradné kruhové tance okolo ohňov. Uprostred medzi blčiacimi vatrami sa mládenci stretali s devami a často spolu mizli v tmavých zákutiach svätohája.

V rámci sviatku sa verilo v posilnenú čarovnú moc bylín a tak sa pred východom slnka zbierali liečivé bylinky ale aj rôzne kvety či kvitnúce vetvičky ako symboly definitívneho víťazstva  svetla nad temnotou.  Všetky obetiny, ako aj nazbierané byliny či kvety, sa predtým ako sa položili na oltár pod posvätný strom, preniesli medzi horiacimi vatrami. Rovnako prechod ľudí či zvierat medzi ohňami  mal očistný a posilňujúci účinok. Posvätené kvety a kvetové vetvičky  potom slúžili na  ochranu pred zlými duchmi a chorobami. Okrem kvetov, zakvitnutých vetvičiek a pravdaže obetín sa počas tohto sviatku na posvätný strom uväzovali aj farebné stužky a vešali kvetové venčeky.

Takéto ozdobovanie  posvätných stromov a prinášanie obetín sa vykonávalo počas všetkých nasledujúcich sviatkov až do Turíc kedy obdobie zasvätené DažboguŽive vrcholí.

 

 

 

 

 

V dávnych  dobách uprostred svätohája sa  okrem oltárneho kameňa nachádzal aj posvätný strom. Takýto strom symbolizoval a svojou podstatou vlastne bol samotným stromom života, stredom Všehomíra. Stromom, ktorý spájal všetky tri  svety Nav, Jav a Prav. Prostredníctvom neho bolo možné komunikovať s božstvami  v Prave, tak aj s predkami  v Nave. Posielať im prosby i ďakovania.

So sviatkom Noci ohňov sa spája stále veľmi známi obrad stavania májov. Tento obrad bol známy už  v staroveku a napriek všetkým vplyvom vývoja spoločnosti sa zachoval aj do dnešných dní. Pôvodne sa máje –  stužkami a venčekom ozdobené stromčeky dávali v období medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom pred domy ako ochrana pred temnými mocnosťami, zlými duchmi a chorobami rovnako ako symbol plodnosti a hlavne ako symbolický strom života.

Pôvodným zámerom májových obradov a teda aj stavania mája  bolo zabezpečiť vegetácii potrebnú vlahu a dodať plodivú silu. Pravdaže ani v tomto  období sa nezabúda na ochranné obrady a čary. Postavenie mája nadobudol aj význam prejavenia úcty a žičlivosti odtiaľ už nebolo ďaleko k myšlienke postaviť máj pred dom obdivovanej devy.

V neskoršom období postavenie mája nadobúda  tri možné smery. Prvá možnosť bola, že máj postavil mládenec pre devu o ktorú sa uchádzal. Druhou možnosťou bolo postavenie spoločného mája ako daru mládencov pre všetky dospelé devy občiny či obce. Tretia možnosť bola postavenie májov pre všetky dievčiny.

Vzhľad májov v zásade nebol nijako stanovený, hoc v určitých oblastiach  by sa našli určité spoločné znaky. V každom prípade Máj bol niekoľko metrov  vysoký strom. Najčastejšie to bol smrek, prípadne breza. Spodné vetvy boli osekané a ponechali sa iba vrcholce stromu. Koruna stromu zvyčajne  bola ozdobená stuhami a šatkami. Neodmysliteľnou súčasťou mája  bol veniec  upevnený okolo kmeňa.  Strom je zjavným symbolom mužstva, ohnivej sily Dažbogovej a veniec mája symbolizuje ženstvo, vodnú silu Živy. Máj naznačuje ich symbolické spojenie čím sa má zabezpečiť naplnenie želania plodnosti, šťastia a blahobytu.

A nezabudnite sa v prvý májový deň pobozkať pod rozkvitnutou čerešňou.

 

 



 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

VODAN A DIVA

 

Vodan preveliký i ty Diva prekrásna,

Dajte, aby sme dostatku vody mali,

no aby sa rieky z korýt nevylievali.

Dajte, nech sa nám v obchode darí.

Na vašu počesť prinášame vám dary.

 

 

DNI VODY – k ucteniu si živej vody, vyčisťme my studničky i pramene

 

            Sviatočné obdobie medzi jarom a letom síce začalo zapálením ohňov ale je obdobím viažucim sa hlavne k vode. Prokopios o Slovanoch už v šiestom storočí napísal že uctievajú rieky i vodné víly a iné božstvá a prinášajú im obety. To potvrdzuje aj Prvá kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z poslednej tretiny jedenásteho storočia. Prikazuje sa v nej, že ktokoľvek podľa zvyku prostého ľudu dáva obety vedľa studničiek, ku stromom, prameňom a kameňom, má za trest odovzdať jedného vola. Kosmova Kronika česká uvádza, že za vlády Břetislava II. Dedinčania v utorok alebo v stredu cez Letnice prinášali dary, pri studničkách zabíjali obete a obetovali zlým duchom.

            Pravdaže neboli to obete zlým duchom, hádam len z vtedajšieho kresťanského uhla pohľadu. V každom prípade s určitosťou vieme povedať, že naši predkovia  mali vodné toky,  pramene, studničky a vlastne samotnú vo veľkej úcte. V úcte však nebola len voda ale hlavne bytosti s ňou  spojené. Všetkým týmto bytostiam od vodníkov cez víly, rusalky až po duchov prameňov a studničiek vládli podľa naších predkov božstvá vôd VodanDiva.

            Diva,  dcéra  bohyne  Chros,  je   cárovnou  vôd. Prevzala  vládu  nad  vodnými  vílami  a rusalkami  po  jej  matke  Chors,  bohyni mesiaca. Dive  je  okrem  vôd zasvätené aj liečiteľské umenie.  Často je obklopená svojimi družkami, vílami, rusalkami a beregyňami. Bohyňa  vôd  sa  zjavuje  v bielych  šatách,  s dlhými  zlatými  alebo ryšavými vlasmi.

Vodan,  syn  Velesov, volaný  aj cárom morí  a vôd je bohom všetkých vodných tokov, riek, jazier a morí. Vodan  sa  zjavuje  ako  holohlavý  bradatý  starec,  často  s korunou  na hlave a trojzubcom v rukách. Je taktiež božstvom, ktorému je zasvätený obchod. Vodan vládne najmä v mori, vládu nad riekami a jazerami prenechal svojim vladykom volaných vodníci.

. Snáď sa  nenájde  jazero  či  riečka,  ktorá  by  nemala  svojho  vodníka  či nejakú  vodnú  vílu.  Aby  si  ľudia  naklonili  vodné  bytosti,  prinášali  im  na  brehy  vodných tokov obety, hlavne koláče, chlieb, maslo, syr, poľné a lesné plody a kvety.

Na stromy sa pri riekach a jazerách rozvesovali pestré stužky či šatky. Na takýchto stužkách sa často robili uzlíky do ktorých boli virieknuté tajné želania či prosby.

Akokoľvek boli obrady či uctievania vôd vývojom spoločnosti ako aj kresťanstvom potláčané a dokonca často aj trestané, určitým spôsobom sa zachovali až do dnes. Veď už len vyčistenie studničky, prameňa či vodného toku aj v dnešnej dobe môžeme považovať za Slovanom hádam vrodenú úctu k vode. V minulosti tomu  bolo tiež tak. Májové čistenie vôd bolo aj počas stredoveku bežné ba dokonca žiadané. Začínalo sa s ním na začiatku mája a to tak aby do Turíc boli všetky pramene a studničky v chotári vyčistené.

Verilo sa, že ak ľudia zanedbajú vyčistenie vodných zdrojov  budú potrestaný nedostatkom vlahy čo by malo za následok neúrodu, biedu a chorobu. Na druhej strane sa tradovalo, že ak človek do Turíc vyčistí aspoň jednu studničku bude po celý rok zdraví a svieži.

Mnoho studničiek a prameňov naši slovanský predkovia považovali za liečivé. Chorí k nim prichádzali a to najme v májovom období ešte pred svitaním a naberali si z posvätnej živej vody ktorou si potom omývali choré miesta či používali pri rôznych liečiteľských a čarodejných praktikách.

            Ťažko je presne určiť v ktoré májové dni sa vykonávali obrady zasvätené vodným bytostiam či obrady odomykania  vodných tokov.  Z vodou však bolo spojených mnoho dní ktoré boli vhodné na predpovedanie alebo ku ktorým sa viaže mnoho pranostík.  Takým dňom  je napríklad pätnásty máj, deň Žofie. Veď vraj  „Žofia víno vipíja a dobre ľany dáva.“

Toto porekadlo vyjadruje skutočnosť, že na Žofiu sa často ochladí, čo môže byť škodlivé pre vinohrady. Na druhej strane sa tento deň považoval za najvhodnejší pre siatie ľanu a konopí.  Podobnými dňomi bol aj deň Heleny ktorý pripadal na  dvadsiateho druhého mája a v neposlednom rade aj dni troch zamrznutých. Pre vinohradníkov bol veľkým sviatkom deň Urbana.

V ráno na počas týchto májových dní  mala mať rosa čarodejnú moc, dokázala liečiť ba dokonca kto sa ňou umyl tomu sa guľky z palných zbraní vyhýbali. 

Okrem vôd studničiek, prameňov či májovej rosy mal čarodejné vlastnosti a za veľmi blahodarný považoval aj májový dážď. Z pranostík dokonca vieme, že v máji bolo vítané chladnejšie a upršané počasie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

DAŽBOG

 

Dažbog, Dažbog,

 ty Slnko naše,

pomáhaj nám v každej chvíli,

daj nám svojej sily,

svojimi lúčmi zlatými

nám požehnaj.

 

 

TURICE – RUSADLE – LETNICE- kráľa i kráľovnú volíme

 

            Predtým ako slnko nadobudne svoju plnú moc a príde deň najdlhší, obdobie jarných sviatkov vrcholí  a zároveň ho uzatvárajú Turice. Tento sviatok bol jedným z najvýznamnejších už v predkresťanskom období. Podobný sviatok poznali už aj Rimania ako slávnosť ruží  či Pascha rosarum, Rosalia.  Možno práve hlboké korene, ako aj to že podobný sviatok bol pomerne rozšírený, bol  pomerne ľahko prijatý aj kresťanstvom ako sviatok Zoslania ducha svätého či známy aj ako Pädesiatnica,  keďže sa zvykol sláviť  päťdesiat dní  po Veľkej noci.

Môžeme povedať, že hlavným Turičným obradom bola voľba kráľa a kráľovnej no často sa  vykonávali aj  všetky ostatné májové obrady a to či zapaľovanie posvätných dvoch  ohňov, čistenie  studničiek a obetovanie vodám, ale aj stavanie májov. 

Toto spájanie obradov bolo spôsobené pravdepodobne hlavne tým, že napriek tomu že sviatok  bol zasvätený  Žive a slnečnému Dažbogu bol tento sviatok pohyblivý a jeho termín sa určoval na základe mesačného kruhu.

Svarožič -  Dažbog,  volaný aj Radegast, Radegost  je jasný  boh  slnka, ktorý sa   zjavuje  ako  statný  mladík  na  zlatom  koči ťahanom bielimi koňmi  v jasne  sa  trblietajúcej  zlatej  zbroji.  Jeho  dlhé  zlaté  vlasy  má zopnuté zlatou slnečnou korunou. Ozbrojený je ohivým mečom, ktorý dostal do daru od svojho otca Svaroga.  Často sa zjavuje aj ako štvorhlavý boh hľadiaci zo  svojho  voza  na  všetky  svetové  strany.  Každá  jeho  tvár  predstavuje  jedno z jeho  vtelení.  Ako Jarilo  - boh jarného slnka, Kupalo - boh letného slnka, Svantovít – boh jesenného slnka a Koliada – boh zimného slnka. Dažbog  nasadá  do  svojho  koča  ako  dieťa,  no  domov  sa navracia ako starý, no stále mocný starec.

Spojitosť tohto slnečného sviatku s mesačným  kruhom by sme mohli nájsť hádam v tom, že podľa slovanských legiend bola prvou ženou Dažboga práve bohyňa mesiaca Chors-Luna. Po jej nešťastnej „smrti“ si Dažbog vzal za ženu jej dcéru Morenu, bohyňu zimy. Avšak ani  toto  manželstvo  nebolo  šťastné.  Černobog  –  Kaščej  totiž  uniesol Morenu a ona  sa  rozhodla  stať sa  jeho  ženou.  Po  tejto  udalosti  Dažbog  bojuje s Kaščejom. Nakoniec ho poráža a keď nájde jeho smrť ukrytú vo vajci. Tým  však  narúša  rovnováhu  a nastáva  ohnivý koniec sveta. Našťastie keď dohorel  veľký  oheň,  zobral  Dažbog si nakoniec zobral  za  ženu  Moraninu  sestru, Živu. Na ich svadbe im požehnala bohyňa - matka Lada a otec Svarog. Po svadbe Dažbog spolu so Živou obnovujú svet.

Dažbog si vzal na starosť obnovenie rovnováhy medzi dobrom a zlom a Živa  mala  na  starosti  obnovu  všetkého  živého.  Rieky  sa  znova preplnili rybami, lesy a lúky divou zverou a objavili sa noví ľudia. 

 

 

 

Po obnove sveta prichádza DážbogoveŽivine spojenie požehnať a korunovať zlatými korunami aj bohyňa zeme Mokoš a boh Veles. Práve na znamenie tejto svadby, obnovenia sveta a korunovácie Dažboga  a Živy sa vykonáva obrad voľby kráľa a kráľovnej ako vrcholný obrad turičného sviatku. Za kráľa a kráľovnú boli vybraný najzdatnejší muž či junák a najkrajšia deva z obce či celého chotára. Takému to  páru potom prináležala úcta počas celého roka.

Po zvolení kráľa a kráľovnej nasledovala veselica. Zvyčajne pred jej začiatkom sa ešte vykonali rituálne svadobné obrady ako aj obradná korunovácia. Kráľ a kráľovná bola korunovaná postavou v maske tura. Rohatá maska zosobňovala pravdepodobne boha Velesa v podobe tura symbolu samotného božstva ako aj plodnosti. To naznačuje aj dôvod prečo sa tento sviatok volá Turicami.

Turice sú však známe aj pod inými  menami. Čím ďalej na západ sa stretáme s pomenovaním sviatku ako Letnice, naopak na východe  má tieto sviatky volajú Rusadle. Napriek tomu že, tieto sviatočné dni majú rôznorodé pomenovania, obrady a rituály a teda aj význam sviatku je rovnaký.

Spoločným znakom Turičných sviatkov je zelená farba vnášaná do domov prostredníctvom posvätených  zelených ale aj zakvitnutých halúzok. Najmocnejšie ochranné vlastnosti sa pripisovali lieske no ratolesti bývali aj z lipy, brezy či buku.

Okrem zapaľovania vatier bolo  častým zvykom aj obchádzanie polí a sadov s horiacimi fakľami čo malo zabezpečiť ochranu úrode. Tieto obchôdzky, či sprievody boli vedené sprievodom masiek. Na čele zvyčajne sa nachádzala maska tura, nasledovaná rôznymi ďalšími  zvieracími maskami, ale aj maskami predkov, prípadne  s mužskou slamenou figurínou.

Aj počas turičných sviatkov, ktoré  niekedy mohli trvať aj tri dni, sa nezabúdalo ani na zosnulých predkov.  Tak ako tomu u Slovanov bývalo zvykom aj pri iných sviatkoch sú predkovia vzývaný a prosený o to aby aj nasledujúce obdobie pomáhali a ochraňovali svoje rodiny. Ani počas Turíc nebolo nič nezvyčajné ak sa hroby predkov vyzdobili zelenými halúzkami a priniesli sa na ne  obetiny a to hlavne vo forme sladkej kaše z mlieka a múky.

Turice patria k jedným z najveselších  sviatkov  slovanského roka. Všetky obrady a rituály boli počas sviatkov sprevádzané hudbou, spevom ako aj obradným plieskaním bičom.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBDOBIE LETNÉHO SLNOVRATU

DNI ŽIADZE, VAJANO, NOC POKLADOV , PETRÁŠSKA NOC

obdobie letných prác, rastu  a dozrievania

 

Po všetkých tých obradoch, predsa len nakoniec prišlo leta čas. Cvrčky sa rozcvrlikali a na lúkach sa rozsvišťali kosy. Biče už neplieskajú  obradne ale naozaj, spolu so štekotom psov zháňajú stáda. Nie je čas na obrady. Nastal čas prác, rastu a dozrievania. Gazdovské práce našich predkov sa  konečne presunuli z dvora  na polia, lúky a lesy. Obradné piesne vystriedali piesne sprevádzajúce práce. Začínalo sa prácami na poli, oraním, bránením a nasledovalo sadenie, okopávanie a neskôr kosenie trávy. Obdobie leta je taktiež  spojené aj s pasením dobytka či oviec na salašoch.

Charakter obradov a teda aj sviatočných dní cez leto určovali poľnohospodárske práce. Kosenie lúk, bolo jednou z najdôležitejších prác leta, aby sa zabezpečilo dostatok sena pre statok, keď  príde čas aby sa vrátil do stajní. Pokosenú trávu však bolo treba aj otáčať pri sušení, potom pohrabať a pozvážať z lúk. Kosenie zvyčajne začínalo na lúkach bližších  k obci a postupne sa kosili vzdialenejšie lúky. To sa počas leta zvyklo aj pár krát zopakovať.

Kosci na vzdialenejšie lúky chodili aj na viac dní a nocovali tam v senníkoch či kolibách, aby mohli začať kosiť skoro ráno ešte za rosy. Ženy prichádzali s poživňou pred obedom a po obede pomáhali s prevracaním pokosenej trávy. Pravdaže mládež a deti si vždy sa našiel čas na nejaké tie živanstvá a hry. 

Žiadne kosenie či sušenie trávy sa nezaobišlo bez spevu piesní o horách a o sene. Piesne - trávnice ktoré sa zvyčajne spievali boli trojakého druhu: prevolávačky, húkačky, a ujujúkačky.  Prevolávačkami sa ženy a dievčatá navzájom prekárali a vyvolávali si milých. Húkačkami oznamovali kde sa práve nachádzajú, ujúkanie to bola čistý radosť ktorá sa šírila ozvenou po horách či dolinách.

Pre obdobie leta bolo pravdaže podstatné slnko a teplo  no zároveň pre dobrú úrodu bola podstatná  aj dostatočná vlaha. Dôležité obrady však už boli vykonané a tak sa v júnových dňoch môžeme stretnúť  skôr s jednoduchými individuálne realizovanými obradmi a sviatočnými dňami spojených s pranostikami počasia a úrody.

V predkresťanskom období sa začiatkom leta vzývala bohyňa Pizmar, ktorej sviatočné dni by sme  mohli zaradiť do pozostatku  posledných jarných obradov. No oslava a vlastne aj bohyňa samotná najlepšie vystihuje  obdobie začiatku leta ktoré sa síce spája z ťažkou prácou, no zároveň je obdobím spevu, tanca slobody či žiadze.

Najslávnostnejším a najveľkolepejším sviatkom roka, u našich predkresťanských  predkov bol sviatok  letného slnovratu. Tento deň kedy deň bol najdlhší sa sviatočný deň nazýval dňom Kupala, božstva stelesňujúceho letné slnko. Taktiež sa  môžeme stretnúť s pomenovaním tohto sviatočného dňa a vlastne aj obdobia ako Vajano. Po slnovratných obradoch  nasledovali sviatočné dni zasvätené horským a božstvám Kovladovi Rune ako aj božstvám PolevikoviKurentovi ktorí  mali na starosti polia, lúky a sady.   

Napriek tomu a možno práve preto, že oslava Vajana  bola tak dôležitá a spojená s veľkolepými slávnosťami,  s príchodom kresťanstva  sa termín mierne posunul, čím splynul s ďalšími nasledujúcimi sviatkami a vlastne významovo pohltil všetky júlové sviatky a transformoval  ich do pálenia hlavne Jánskych a Petrášskych ohňov.

 

U všetkých letných sviatkov sa môžeme v historických záznamoch stretnúť s popisom pohlavnej promiskuity počas nich a to hlavne v rámci osláv letného slnovratu.  V skutočnosti neviazanosť či uvoľnenosť mravov bola  odrazom ročného obdobia a vyskytoval sa počas celého leta nie len dní sviatočných. Taktiež spoločným  znakom letných sviatkov  z ktorého pravdepodobne pramení uvoľnenosť mravov bola vitálna radosť a súlad medzi silami prírody. Práve  tento súlad  sily ohňa a vody bol našimi predkami prirodzene vnímaný  ako sila umožňujúca  samotný život, úzko spojený s dozrievaním úrody, rastom dobytka, oviec ako aj divej zveriny.

Rituály tohto obdobia vykonávané počas veľkých  či malých sviatkov využívajú rovnaké postupy ako obrady jarného obdobia.  Nájdeme tu taktiež obradné masky, figuríny ale aj zelené ratolesti, kvetinové vence, no hlavný dôraz je kladený na oheň a vodu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PIZMAR

 

Večne tancujúca Pizmar prekrásna,

krásou ty všetkých očaríš.

Požehnaj nám, nádherná Pizmar,

nech tvoja krása sa okolo nás točí,

nech radosť vždy máme.

 

DNI ŽIADZE -  sviatky radosti a lásky

 

            Vravieva sa síce máj lásky čas, ale je to skôr kvôli májovým sviatkom a  obradom ktoré majú plodnosť zabezpečiť. Za sviatok lásky sa považuje zvyčajne prvý máj, veď kto by nepoznal obyčaj bozkávať sa pod rozkvitnutou čerešňou.

Skutočný čas lásky však prichádza až koncom mája či dokonca až začiatkom júna, keď už je  cítiť vôňu  pokosenej trávy či sena. Je príjemne teplo, dokonca aj večer.  Väčšina stromov je v plnom kvete a tak netreba hľadať rozkvitnutú čerešňu. 

            Počas sviatočných dní naši slovanský predkovia vzývali, prinášali obety a uctievali  rôzne božstvá. Zvyčajne sviatočný deň a teda aj obrady boli zamerané na konkrétne božstvo či niekoľko božstiev. Môžeme povedať, že pre to ktoré božstvo je stanovený konkrétny dátum. Hlavným božstvá slovanského panteónu  bolo často priradených aj niekoľko dní. Niektoré božstvá však nemali určený presný sviatočný deň, ale skôr obdobie.

            Bohyni Lade kráľovne matke je zasvätených  niekoľko sviatočných dní, ale je jej zasvätené aj obdobie mája a júna. Toto obdobie je zasvätené aj bohyni Žive a nakoniec aj bohyni Pizmar. Dni v ktoré sa vykonávali obrady na jej  privolanie či jej uctenie boli často vykonávané obrady spojené aj  s bohyňou LadouŽivou.

  Pizmar, Bezmiar  či   Bezmir  je  bohyňou  spevu,  tanca  a všetkého  umenia,  kreativity, harmónie,  vášne, náruživosti  a teda  aj  sexu.  Je  stelesnením  ladnosti  a krásy.

Podľa legendy bohyňa Lada, ju prijala za  svoju dcéru  a   darovala  nesmrteľnosť, keďže  sa  narodila  ako  človek. Snáď práve  preto  rada  navštevuje ľudské  obydlia,  prináša  ľuďom  kreatívne  nápady, veselosť  či  dokonca sexuálnu  túžbu.  

O  bohyni  Pizmar  sa  z historických  prameňov  dozvedáme  veľmi  málo. Vieme  len,  že  táto  bohyňa  sa  objavuje  najmä  u západných  Slovanov. Pizmar  sa zjavuje odetá  do  ľahkých,  skoro  priehľadných  bledočervených  šiat.  Jej nádherná  a súmerná  tvár  jemných  čŕt  je  lemovaná  dlhými  vlasmi,  ktoré  jej padajú  až  po  pás.  Niekedy  sú  svetlé  ako  zlato  inokedy  červené  ako  meď. V rukách má často píšťalku alebo bubienok.

Sviatky  Pizmar  sa  slávili  spevom  piesní   a tancovaním  tancov  svargy. Tým, ktorí jej obetujú, ona zjavuje  a  dáva  inšpiráciu, skrášľuje  ich  na  tele  i duši.  Pizmarino  svätenie a vzývanie bolo spojené často so sexuálnou neviazanosťou, tak príznačnou pre obdobie mája a júna. Pre toto obdobie sú charakteristické kvety a tak nečudo, že  dievčatá ich zbierali a vili z nich vence, pomocou ktorých vykonávali rôzne veštecké a privolávacie čary.

Jedným z kvetinových čarov bolo keď vybraná dievčina so zaviazanými očami rozdala pripravené vence kamarátkam, ktoré okolo nej tancovali. Niektoré z vencov boli čerstvé no pár ich bolo uschnutých. Čerstvé vence veštili manželstvo šťastné a ti suché predznamenávali v manželstve nešťastie. 

 

Počas večerov strávených pri ohníku po celodennej namáhavej práci na lúkach, slobodné devy hádzali za seba kvetové venčeky a slobodný mládenci sa ich snažili chytiť na rukovať biča. Ak sa tak stalo, považovalo sa to za znamenie, že sa mládenec s devou  zosobášia no často to končilo len veselím výskaním a naháňačkou končiacou v nejakej kope sena.

Dievčiny čarovnú moc začiatku leta využívali aj na polnočné čarovanie. V čase kedy mesiac dorastal, sa zvykli pozerať do vody cez venček z kvetov uvitý, v snahe uvidieť obraz mládenca,  ktorý je im súdený.

Alebo ak deva chcela nejakého mládenca k sebe privolať, vyzliekla sa o polnoci do naha, na  hlave mala  iba venček z kvetov ktorý uvila, keď na milého myslela. Natrela sa medom a do vzduchu vyhodila za misku obilia so slovami: Nech priľne jeho žízeň na mne ako toto zrno.

Pravdaže pre čarovanie sa používali aj rôzne slamené bábiky ktoré sa spolu zväzovali. Bolo dobré ak upletené slamené bábky alebo voskové figúrky schovávali vo svojom vnútri niečo čo patrilo deve a mládencovi, ktorých čary mali k sebe pripútať. Ľúbostné čary vrcholili v čase letného slnovratu, v neskoršom kresťanskom období až počas sviatku Jána a sviatku Petra a Pavla.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KUPALO

 

Kupalo, Kupalo,

plníme my vôľu tvoju,

by požehnal si nášmu zväzku,

cez vatru skáčeme my spolu

 

VAJANO – slnka zvrat prišiel letný slnovrat

 

            Leto speje k vrcholu prišiel deň najdlhší, deň slnka. Dažbog vtelený do Kupala božstva letného slnka je v plnej sile. Je čas zapáliť posvätné vatry a uctiť si Dažboga ale i ostatné jasné rodné božstvá, ktoré nám dodávajú životnú silu a chránia pred temnotou chaosu.

Kupalo,  syn  Simariglov  a stelesnenie  boha  Dažboga,  je  bohom letného  slnovratu,  bylín,  lásky  a zasnúbených  párov  zviazaných ohňom i vodou. 

Kupalo  sa  zjavuje  ako  krásny  mladík  v bielej  alebo  zelenej  košeli s plavými  vlasmi  a  zelenými  očami.  V rukách  má  zvyčajne  roh  hojnosti, z ktorého dáva piť všetkým, čo sa mu zapáčia. V druhej ruke má  často kyticu z poľných kvetov, ako aj z dozretých klasov obilia. 

            Za dôb dávnych, naši Slovanský predkovia boli popisovaný v byzantských, gréckych či arabských prameňoch  ako o uctievačoch Slnka. Tento názor  bol pravdepodobne ovplyvnený skutočnosťou, že rovnako ako iné s prírodou späté národy, slávili sviatky na základe slnečných ale i mesačných cyklov.

            Letný slnovrat a vlastne kult slnka je historicky dokázaný  v podstate u všetkých indo-európskych národov. Veľký význam  mu okrem slovanských národov prikladali Peržania, Skýti, Sarmati, Iránci ako aj Rimania či Gréci. Slnečný kult však vyznávali aj staroveký Egypťania a mnoho ázijských národov. S uctievaním slnka sa stretneme aj v histórii kultúr strednej a južnej Ameriky.

Vajano sviatok letného slnovratu bol pre našich predkresťanských predkov jedným z najdôležitejších no určite najveľkolepejším sviatkom. Poslaním tohto sviatku okrem uctenia si Dažboga – Snka v podobe Kupala  ako zdroja života na Zemi a ďalších jasných Rodných božstiev, bolo obradne zaistiť zdarný priebeh leta, proces rastu, dozrievania úrody  a množenia statku.

Slnečná sila bola uctievaná rôznymi  ohnivými formami. Boli to hlavne posvätné ohne, ktoré sa v čase sviatku zakladali do kríža, teda na všetky svetové strany. Ďalším z veľkolepých ohnivých foriem znázorňujúcich životodarné slnko bola ohnivá svarga. Tá sa robila tak, že  na vysoký stĺp sa pripevnilo otáčavé koleso a na neho sa zavesili živicou naplnené nádoby z kôry. Po ich zapálení sa koleso roztočilo čím sa vytvoril symbol slnečnej svargy. Ohnivé svargy sa vytvárali aj kotúľaním zapálených veľkých slamených vencov dolu z kopcov.

V rámci ohnivých obradov tohto sviatku mládenci často preukazovali svoju šikovnosť žonglovaním z fakľami a taktiež prechodom  či tancovaním po žeravej pahrebe. Najznámejším obradom však určite je preskakovanie ohňa. Keďže  sa verilo v ochrannú, očisťujúci  či až liečivú  moc ohňa, preskokom cez oheň sa zapudzovali škodlivé sily i chránilo sa pred zlými démonmi.

Verilo sa že ak mládenec s devou držiac sa za ruky a nepustiac sa preskočia v deň Kupala cez oheň, považujú sa  tým za  zasnúbených.  Tento obrad či skúška spôsobilosti vychádza zo starej slovanskej legendy o tom, ako malá polobožská Kostrama, dcéra ľudských stelesnení Simarigla a Lady  bola unesená.  A až z nej vyrástla prekrásna deva, stretla sa so svojím bratom Kupalom. Pravdaže sa do seba navzájom zaľúbili. Ich manželstvo však nebolo možné veď Kupalo stelesňoval po božskom otcovi oheň a Kostrama po božskej matke životodárnu vodu.

Vajanské zvyky, obrady a rituáli boli u Slovanov veľmi rôznorodé, ale všade sa okrem ohnivých rituálov praktizovali aj rituály vodné. Najčastejšie sa jednalo o obradné kúpanie, ktoré malo zabezpečiť privolanie dažďa a dostatok vlahy, ale mali aj očistnú či liečivú funkciu.

Rovnako ako pri jarných rituáloch sa aj na  Vajana pripravovali obradné figuríny, často dve. Jedna zosobňovala Kupala a zvyčajne bola upálená, aby sa zabezpečilo teplo, druhá sa pri obradnom  kúpaní hádzala do vody na počesť Kostramy a zabezpečenia vlahy.

Na rozdiel od topenia či upaľovania figuríny bohyne Moreny, ktorá takto obradne odchádza do Navu, sa však zvyšky rozmočenej Kostramy a popol z upáleného Kupala, využívali v nasledujúcich čarodejných hospodárskych rituáloch zabezpečujúcich dozretie bohatej úrody.

Sviatočné rituály a obrady boli pravdaže sprevádzané s veselým hodovaním. Medovinou, vínom, neskôr i pivom sa nešetrilo. Na ražňoch sa opekali jahňatá niekedy určite aj býček. Poživeň bola prinášaná ako obetina vhadzovaná do plameňov obradných vatier. Obradné spevy sa prelínali s piesňami radostnými. Veselé tance okolo ohňov ako i šantenie pri nočnom kúpaní zvyčajne vyústili v neviazané hry ktoré neraz končili v neďalekých senách.

Vajanská noc všetkých približuje k rodným bohom a tak všetky  modlitby, prosby i ďakovania  zľahka k ním priletia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KOVLAD A RUNA

 

Mocný Kovlad i ty prekrásna Runa,

nehnevajte sa na nás,

že hľadáme poklady vo vašom kráľovstve.

Chráňte nás

a nedajte nám v štôlňach zhynúť.

Dajte nám z vášho bohatstva okúsiť.

 

 

NOC POKLADOV – Jánska noc -  na stráňach sa ohne rozhoreli

 

Na svete je tomu už raz tak, všetko od svojho zrodu rastie a smeruje k vrcholu, potom však príde čas, kedy začne smerovať k svojmu počiatku. Večné koleso svojím pohybom zabezpečuje napredovanie a vývoj celého Všehomíra. Aj životodarné slnko v čase letného slnovratu dosiahlo svoj vrchol a hoci to nie je ešte badať dni sa začínajú skracovať.

Dávne generácie Slovanov slávili na vrchole leta sviatok slnka a počas neho čoby najslávnostnejšieho dňa vzdávali úctu aj mnohým iným božstvám. Najväčšia oslava leta mala síce svoj presný vrchol no slávnosti či obrady trvali určite ešte niekoľko dní.          

Tradovalo sa, že tretiu noc po slnovrate nastáva čas kedy sa otvárajú tajomstvá hôr. Bytosti skryté pred zrakom ľudí, škriatkovia, trpaslíci, permoníci ako aj víly a sejnovia sa tiež chcú pridať k oslavám bohov.

Ich vládcom je Kovlad, syn Svätogora a Magury, ktorý  je bohom z číreho  zlata,  len  vlasy  a bradu  má  zo  striebra.  On  pozná  všetky  nosné  žily zlata, striebra, medi i železa. Vládne nad podzemnými bytosťami  a silami ktoré dokážu zatriasť celou horou, preto bol niekedy volaný aj ako Zemetras. Jeho žena Runa, dcéra Kaščejova, ktorá má tvár večne mladú, bledú a hladkú, bez  jedinej  vrásky vládne nad čarodejnou silou nerastov ale aj rastlín. Jej dotyk môže čokoľvek premeniť na zlato no rovnako aj na soľ či prach.  

V rozprávkach sa zachovala viera predkov o tom, že práve v tretí deň po letnom slnovrate, horské bytosti môžu zjaviť skryté cesty k pokladom. V tento deň Kovlad a Runa a požehnávajú rastliny čím sa  znásobuje ich čarodejná či liečivá moc. Rastliny dokonca pred východom slnka môže pozornému nasluchávačovi prezradiť ľudskou rečou akú silu má a na čo je určená. V túto noc človek mohol získať aj rôzne čarodejné vlastnosti od porozumenia  zvieracej reči až po neviditeľnosť.

Vplyv kresťanstva pozmenil a prispôsobil aj sviatočné dni letného slnovratu  rovnako ako mnoho iných sviatkov, keďže ich nebolo možné úplne vymazať z pamäti predkov. Rozprávky a legendy zachovali spomienku na silu tretieho dňa po letnom slnovrate. Dokonca tento deň  získal na sile, keďže vlastne prebral väčšinu vlastností ako aj  rituálov a obradov dňa letného slnovratu.

Oslavy Jána sa si za svoj sviatok považovali pastieri a hádam vďaka nim sa udržala vlastne slnovratná tradícia pálenia ohňov spojenej s bohatou hostinou  spevom a tancom, kotúľaním  zapálených kolies a rôznych iných ohnivých zvyklostí a rituálov. Slnovratné vodné rituály však nánosom času postupne zanikli.

Ohnivé rituály však pretrvali. Devy zvykli už týždeň pred  Jánom, na Jána a týždeň po Jáne zapaľovať malé ohníčky aby privolali či udržali teplé dni, alebo aby modlitbou v prípade veľkého sucha vyprosili dážď.

 

 

 

Podobne ako mládenci pred príchodom  časov kresťanských tak aj v časoch kresťanstva mládenci v Jánsku noc chceli preukázať svoju šikovnosť a odvahu preskakovaním ohňov, žonglovaním z fakľami  či točením ohnivých reťazí. V niektorých slovanských krajoch sa zachovala aj tradícia prechodu po žeravej pahrebe. Mládenci okrem preskakovania vatier, mali vo zvyku na Jána vytiahnuť z ohňa kus horiaceho dreva a bežať s ním na blízke polia, kde zadupávali do zeme žeravé uhlíky za účelom ochrany úrody.

Oheň Jánskej vatry si aj v kresťanských časoch zachoval svoju posvätnú  vážnosť, ba dokonca pretrval aj zvyk hádzať do ohňa kúsok cesta alebo chleba ako obetiny. Taktiež o posvätnosti jánskeho ohňa svedčí aj tradícia, ktorá zakazovala tento oheň uhasiť. Oheň musel sám dohorieť a snahou bolo aby horel čo najdlhšie.

Ďalšou tradíciou ktorá sa zachovala aj v čase po príchode kresťanstva bol zber liečivých bylín. Tie sa zbierali od polnoci  do obeda nasledujúceho dňa. Tradovalo sa taktiež, že ak pri zbere rastlín videl  niekto rozkvitať papradie, odtrhol  ho a ono mu ukázalo cestu k pokladu  alebo  mu zabezpečilo nejakú čarodejnú vlasnosť či zabezpečilo  mu veľké bohatstvo.

Bohatstvo a šťastie si človek  mohol zabezpečiť aj tak, ak chytil  počas jánskej noci svetojánsku mušku a nosil ju stále so sebou.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

POLEVIK A KURENT

 

Polevik zlatovlasý, daj, nech sú ťažké naše klasy,

nech sa dobytok množí,

aby sme mali dostatok mlieka i koží.

Premúdry Kurent, dovoľ sa nám potešiť

i ovlažiť našu myseľ nápojmi,

čo si nás naučil pripraviť.

 

 

PETRÁŠKA NOC -  čas začať žať

 

Klasy obilia sa sfarbili do zlatista a pokorne sa  začínajú klaňať Dažbogu v očakávaní koscov. Žatva môže čochvíľa začať. Nielen obilie dozrelo, práce je na hospodárstve tak veľa, že človek si aj na modlitbu a rozjímanie nájde ledva čas. Pri zapálení slnovratných ohňov boli vykonané hádam všetky obrady, ale predsa pred začiatkom žatvy  a zberu úrody je dobré poďakovať.

Po dávnej tradícii ukloniť sa bohom hospodárstva už ostali len čriepky. Dokonca ani slnovratné sviatky už nemajú tú  svoju veľkoleposť. Chabé zvyšky letných obradov sa zhlukli v kresťanstvom tolerovaným Jánskym oslavám. Dokonca aj pastieri zapaľujú ohne v deň Jána a len málo kto si spomenie a poďakuje matke zemi predkami volanej Mokoš  ako aj Velesu a ich synom PolevikoviKurentovi. No predsa, plamienky ohňov zapálených k ucteniu si božstiev  bdejúcich nad hospodárstvom,  chrániacich úrodu sa sem tam rozhoria koncom júna v deň Petra a Pavla.

Polevikovi,  volanému  aj Polevojom bola zverená správa  nad  úrodou  a dobytkom,  čím  sa  Polevik  stal  bohom  polí  a pasienkov. Jemu  sú  podriadení  všetci  poľní  duchovia  a poľné  víly. Polevik  sa  zjavuje  na  poli  a pasienkoch ako chlapča ktorého výška je len o čosi väčšia ako výška  klasov.  Jeho  vlasy  majú  farbu  dozretého  obilia  a často  je zobrazovaný s malými rožkami, ako znak toho že je synom boha Velesa. Oblečený je do kabáta z ovčej kože a nosí pastiersku palicu. Pri strážení dobytka ale aj obilia mu je na pomoci trojhlavý pes.

Polevikovmu bratovi Kurentovi,  prešibanému  bohu  vína  a opojenia,  ale  aj inšpirácie, múdrosti a liečenia bola zverená  starostlivosť o ovocné stromy, vinič, chmeľ a iné rastliny prinášajúce opojenie ale aj uzdravenie. Zo zvierat si Kurent vybral včely. Kurent  kráča  po  zemi  ako  vysoká  a elegantná  postava  s krátkymi čiernymi  vlasmi,  odetý  do  zelenohnedého  plášťa  s kapucňou.  V rukách  má palicu  z viniča.  Rovnako ako jeho brat je často   zobrazovaný  s rožkami.

Koniec júna bol našimi predkami ustanovený za  čas obradov pred začiatkom žatvy, táto tradícia sa viac menej zachovala aj po nástupe kresťanstva. V skutočnosti však  začínala žatva rôzne a to či vzhľadom na región ako aj aktuálne počasie.

Dobrý gazda sa snažil aby mal zožaté  a úrodu čím skôr, najlepšie ešte pred Perúnovími dňami, kedy sa zvyklo kaziť počasie. Zvezenie úrody pod strechu bolo veľmi dôležitou vecou, lebo keď obilie i v krížoch zmoklo nebolo už súce na chlieb ale len na krm pre statok. Takto hospodár mohol v poslednom okamihu prísť o úrodu a utrpieť ohromnú škodu. Preto napriek vykonaniu slnovratných či jánskych obradov bolo pre gazdu veľmi dôležité vykonanie aj predžatevných obradov.

Okrem predžatevných obradov, bolo potrebné pred žatvou vykonanie viacerých prípravných prác. Bolo treba  kosy naklepať či zo slamy prichystať povriesla. Žatva a všetky pomocné práce potrebovala dobru organizáciu. Každý mal presne stanovenú úlohu. Žnica pomocou kosáka odoberala klasy obilia, ktoré sa kládli  na seba ako hrste. Hrste sa viazali do snopov a tie sa ukladali do krížov.

 

Máloktorý gazda si trúfol žať len so svojou rodinou. Žatevné práce boli veľmi náročné a kosením sa len začínali. Preto počas žatevných prác si príbuzní a susedia vzájomne pomáhali. Zámožnejší gazdovia si najímali žencov. Žatva bola kolektívnou prácou a preto nečudo, že sa často začínali spoločnou veselicou či hodmi pri petrášskom ohni. Tam sa gazda jedná s najímanými koscami i ustanovuje  všetky pravidlá.

Žatva sa  začínala zvyčajne v piatok skoro ráno. Na pole sa prichádzalo spoločne za spevu obradných piesní. Po príchode na pole gazda alebo prví  kosec prednesie na hlas modlitbu a požehná obilie kosákom.  Ďalšou obyčajou  na začiatku žatvy bolo oliať kosy vodou, či po skosení prvého kríža sa po ňom vyváľať aby koscov kríže neboleli. S toho istého dôvodu ženy a dievky žali opásané povrieslom.  Najlepší kosec viedol predok a za ním každý zaujal svoju postať na takú širokú, akú si trúfal. Žnivá ale aj kosba tráv bola spojená vždy zo spevom, veď práca pri veselosti a dobrej vôli ide rýchlejšie a i bytosti lúk a polí radi pri práci pomôžu keď počujú krásny spev.  Piesne spievané počas kosenia sa najčastejšie týkali vykonávanej práce ale spievali sa piesne i ľúbostné či  žartovné.

Žatva sa zvyčajne začala hodmi, ale aj počas nej gazdiná mala za povinnosť pripravovať žencom k obedu výdatné jedlá ako halušky, pirohy, údené klobásy, sviežu baraninu. Taktiež napiekla posúchov a dobrého chleba. K obedu posiela od smädu kyslej žinčice, kyseľa  ba  i trocha vína či páleného.  Obedovalo sa presne na poludnie kedy práca bola výslovne zakázaná. Tradovalo sa že kto na poludnie kosí toho Kostrama-Smrť čoskoro skosí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBDOBIE SVIATKOV BABIEHO LETA

PERÚNOVE DNI, BABICA,  DOŽINKY, ROŽANICE

obdobie vrcholenia leta a príprav na blížiacu sa zimu

 

Leto vyvrcholilo obdobím letného slnovratu a hoci to ešte nie je veľmi cítiť predsa len dni sa skracujú a prichádza obdobie ktoré naši predkovia nazvali „babím“ letom a toto pomenovanie sa zachovalo až do dnešných čias.

Táto posledná časť leta je pre poľnohospodára obdobím najväčšieho pracovného nasadenia. Je tomu tak v časoch dnešných, rovnako ako tomu bolo v období našich predkov.

Na väčšine termínov sviatkov našich predkov by sme sa zhodli, viac menej po celom Slovanmi osídlenom území, avšak pri letných sviatkoch a obradoch to neplatí. Každá oblasť, kraj  dokonca aj susediace obce či občiny si termíny letných sviatkov prispôsobovali počasiu, ktoré silne ovplyvňovalo  každodenný život vtedajšieho človeka. Často aj viaceré sviatočné dni a s nimi spojené rôzne obrady a rituály sa zlučovali a presúvali na spoločný termín, mnohokrát termín najdôležitejšieho sviatku.

V prvej polovici leta takýmto sviatkom  bol letný slnovrat, neskôr presunutý na sviatok Jána. Sviatkom ktorým by sme  mohli pripísať najväčšiu dôležitosť v druhej polovici leta boli sviatok boha Perúna a do dnešných dní zachované Dožinky či Dožinkové slávnosti.    

O dôležitosti dožinkových slávností spojených s ukončením žatvy a ďakovaním za úrodu ani v dnešných dňoch niet pochýb a hlavne ak aj tento sviatok  bol spojený s hostinou, veselosťou, hudbou a tancom.

Na druhej strane Perúnov slávnostný deň, neskôr deň Eliáša, bol významný  nielen tým, že sa  jednalo o sviatok božstva ktorému  podľa slovanských  legiend  bola zverená vláda a  ochrana  nad naším svetom,  ale taktiež preto, lebo v tento deň sa zvyklo lámať počasie.  Dá sa povedať, že nasledujúce sviatky PorebogaPodagy v čase Jakuba a Anny ukončujú obdobie vrcholného  leta a začínajú leto „babie“.

Mnoho ľudí si myslí,  že obdobie babieho leta  dostalo takéto pomenovanie preto, lebo v tento čas sa babky rady vyhrievali na posledných letných lúčoch slnka. Pravda je však taká, že toto pomenovanie tejto časti roka pochádza z predkresťanskej tradície  Rožaníc

Rožanice poznáme z našich ľudových rozprávok ako sudičky, babičky ktoré sa zjavujú pri narodení a požehnávajú novorodeniatku a predpovedajú mu jeho osud. Počas babieho leta vo vzduchu poletujú chumáčiky, ktoré boli považované za pradivo týchto bohýň „babyčiek“ -  priadok osudu.  Najčastejšie sú to tri sudičky, kde prvá spriada vlákna osudu, ďalšia ich meria a posledná ich strihá. Keďže sa  jedná o sviatok zrodu, dni Rožaníc sú taktiež sviatočným obdobím samotného praboha Roda.

V podstate všetky sviatky, obrady a rituály tohto obdobia sú spojené so zberom úrody, ďakovaním za ňu, ako aj s prosbami  smerujúcimi  k úrode budúcej. Mnohé z obradov sa týkali dobytka ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou nielen poživne ale aj prác na poli či v lese, veď bez vola či koňa by nebolo možné ani poorať, ani zviesť drevo z lesa.

Taktiež ich spája motív zrodu, dozretia a prinesenia úžitku, vďaka ktorému je možné pokračovanie kolobehu života a hádam preto častou  zložkou rituálnych ceremónií tohto obdobia bolo obetovanie „prvého“.  Napríklad z prvého zožatého obilia sa mlela múka z ktorej sa napiekol obradný chlieb, prípadne obradný koláč. Taktiež prvé dozreté plody  či prvorodené kusy zo statku neboli konzumované ale boli prinášané do svätohájov ako obetiny.

            Okrem rituálov tohto obdobia vykonávaných v svätohájoch, mnoho obradov a zvykov bolo vykonávaných priamo pri práci. Často šlo o veľmi pestré praktiky, ktoré mali dodať silu a výdrž pri namáhavej práci a v neposlednom rade ovplyvniť počasie.  

Tieto praktiky získali svoju pestrosť vďaka tomu,  že zber úrody bolo potrebné vykonať  čo  v najkratšom čase a teda  občiny a gazdovstvá si často vypomáhali, prípadne dochádzalo k najímaniu ľudí  aj z iných oblastí, čím dochádzalo v rámci takýchto praktík, zariekaní a rôznych obradných úkonov k vzájomnému miešaniu a obohacovaniu. 

Možno je to práve vďaka tejto pestrosti,  zvyky našich predkov  pretrvali až do dnešných dní. Nezanikli ani s príchodom nového náboženstva či  vývojom spoločnosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

RUGEVÍT, PORENUT, POREVIT

 

Rugevít spanilý, daj nám sily,

aby sme našich nepriateľov v boji porazili.

Porenut premúdry, daj nám sa napiť sa

zo studne múdrosti, by sme múdro žili

Porevít,  daj nám krásy, potešenia, rozkoší a vášní

Nech  radosťou sa  nám život prejasní.

 

 

PERÚNOVÉ DNI –  obrad Dodolie aj oslava Perúnových synov

 

Nič netrvá večne, ani radosť ani bôľ. Ani zima, ani teplo letných dní. Aj naši predkovia poznali túto pravdu. Verili že všetko speje od svojho zrodenia k svojmu zániku no zmyslom všetkého je zabezpečiť  nepretržitosť bytia jeho kolobeh či znovuzrodenie.

Od letného slnovratu  ubehlo už tridsať dní, teplo leta i žatevné práce vrcholia.  Dobrý gazda  dnes i v čase našich predkov sa  ponáhľal ukončiť žatvu. Keď obilie bolo pod strechou bolo čas prosiť hromovládneho Perúna aby zoslal na zem blahodarný dážď.

Vlaha po ukončení žatvy  je dôležitá pre ostatné hospodárske plodiny, ako aj pre rast trávy a teda dostatok sena. Dostatok sena bolo a vlastne stále je  podstatné pre chov statku a jeho obživu v nadchádzajúcej zime. Preto v slávnostné dni Perúna sa okrem ďakovných rituálov za jeho ochranu a požehnanie vykonával aj obrad na privolanie dažďa.

Tento starobylý obrad mal naprieč slovanským územím  mnoho mien, ale vždy šlo o to, aby Perún zoslal blahodarný dážď, trochu schladil Matku zem, ktorá vďaka vlahe  mohla požehnať okrem obilia aj ďalšiu úrodu. Obrad v ktorom o zoslanie vlahy je žiadaný samotný Perún a bol známy pod menom jednej z Rožaníc  a to  Dodolie, Dolie, Duduly ale aj Peperugy či Perunigy. Táto sudička šťastia je často považovaná za Perúnovú družku a tak nečudo, že práve prostredníctvom nej  je Perún žiadaný o blahodarnú vlahu.

 Pravdaže tak ako meno tohto obradu ani priebeh nebol pravdepodobne všade rovnaký no  hlavnou postavou obradu  bolo dievča oblečené do  červenej košele či šiat a ovenčené vencom, často vencom dožinkovím. Táto dievčina  mala symbolizovať DoliuSerču - Šťastenu ktorá aby zabezpečila šťastie ľuďom, prichádza za Perúnom žiada ho o vlahu a zároveň sa stáva jeho ženou.  Niekedy  je dievča je nahradené slamenou „babou“, taktiež oblečnej do červených šiat, ktorá je upletená s posledných krížov zožatého obilia. 

Dolia a to či ako slamená bábka alebo ako mladé dievča  vedie sprievod, obchádza obydlia, je obdarúvavaná a prosená o zabezpečenie šťastia a vlahy. Po obídení všetkých obydlí či celého  hospodárstva,  sprievod vstúpil do svätohája, kde boli odovzdané dary a obetiny a Dolia bola obradne obliata vodou a spolu s ňou aj dožinkový veniec ktorý je  počas dožinkových ceremónií  obradne predávaný gazdovi, prípadne staršinovi občiny alebo richtárovi.

Slovania podobne ako iné prastaré národy často spájali obrady a ceremónie určené k oslave a ucteniu si svojích božstiev s bujarou oslavou a hodovaním. Pravdaže slávnosti sa konali najčastejšie blízkosti svätohája a  pod šírou oblohou, hlavne ak to boli jarné či letné sviatky.

Aj napriek tomu, že Perúnov sviatok  a jeho obrady boli určené k privolaniu dažďa a teda vody ani pri rituáloch a následnom hodovaní nemohol chýbať  oheň. Predsa len hoduje sa lepšie keď máte odev suchý a Perúnov deň zvykol priniesť dážď ktorý požehnal  nielen ďalšiu úrodu ale aj účastníkov obradov.

Súčasťou tohto sviatku ako aj nasledujúcich dní, nebolo len velebenie a žiadanie iba samotného vládca sveta Perúna, ale  prosby o požehnanie a ochranu  smerovali aj k jeho troch synom Rugevítovi, PorenutoviPorevítovi.

Títo traja Perúnovi synovia zosobňujú silu, múdrosť a krásu. Možno aj preto, že zosobňujú tieto vlastnosti sa počas všetkých sviatkov zasvätených Perúnovi uskutočňujú rôzne súboje, hry, zápolenia či súťaže. Nešlo len o zápolenia šikovnosti a sily ale napríklad aj  hry v ktorých bol podstatný bystrí um a prefíkanosť, rovnako sa konali voľby najlepších spevákov, tanečníkov  ako aj najšikovnejších remeselníkov a umelcov.

Rugevít,  volaný  aj  Rinvit ako  božstvo zosobňujúce silu a vojnu  má sedem tvárí. Týchto sedem tvárí symbolizuje jeho sedem vlastností. A tak rýchlosť,  výdrž,  vrtkosť,  mohutnosť,  nespokojnosť, túžba po víťazstve a nezmieriteľnosť sú preňho príznačné vlastnosti.

Rugevít je  najvyšším bohom zo všetkých bohov celej Irie a jeho štíhle telo vyžaruje silu a odhodlanie. Okolo  pása  nosí  sedem  mečov  a jeden  drží  stále  v pravici, pripravený k boju. Občas si oblieka drôtenú košeľu, no najradšej je do pol pása nahý.

Porenut volaný  aj ako Porenutius  či  Perunič,  je  to štvorhlavým božstvom  múdrosti s piatou tvárou na prsiach. Porenut je obdarený  nesmiernou  jasnozrivosťou  a múdrosťou.  Je  strážcom  studnice múdrosti,  v ktorej  často  pláva  v podobe  pstruha. 

Všetkých jeho päť tvárí sú zamyslené, ba niektoré až  ľstivé. Málokedy sa zjavuje v brnení, no jeho pohľady smerujú dopredu, dozadu, aj do strán,  čo znamená, že je ostražitý v každom okamihu. Piatu hlavu má  na hrudi, a drží si ju ľavou rukou dotýkajúc sa čela a pravou ju drží za bradu. Toto gesto symbolizuje aj to, že ak by Porenutovi sťali krk, jedna hlava mu predsa ostane. Túto hlavu mu nemožno vziať, a tak Porenutovi vždy ostane jeho vlastný rozum a jasný úsudok.

Okrem sviatkov otca bol  vyzývaný  spolu aj  božstvami Provem  a Perplut, ako aj pri zasadaniach, súdoch či bojových poradách.

Porevít, je večne mladým bohom krásy.  No na rozdiel od svojich bratov nie je obdarený  ani  veľkou  silou,  či  múdrym  a jasným  úsudkom.  Porevít  je  však obdarený práve tým, čo jeho dvom bratom chýba, a to je krása a pôvabnosť. Málokedy  nosí  zbraň,  ale  svojou  krásou  a vášňou  dokáže  všetkých nočariť.  Veľmi  rád  sa  obklopuje  všetkými  krásami  a pôžitkami. 

Porevít  je vždy  odetý  do  nádherných  rúch a   má  päť tvárí.  Prvá  je  veľmi jemných až ženských  čŕt. Druhá je zrkadlovo súmerná. Tretia Porevítova tvár je stále usmiata a veselá, štvrtá je vrtošivá. Jeho piata tvár nie je o nič krajšia ako majú bratia, avšak tú si Porevít krášli líčidlami a šperkami.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

POREBOG a PODAGA 

 

Ó Porebog preveliký, koleso Svarogove riaď,

nech vieme, kedy máme spať a kedy žať.

Nech vieme, kedy máme spievaťbohom piesne oslavné.

A ty, Podaga vrtošivá, neprekaz nám žnivá.

Dopraj nám slnka i vlahy,

aby nazmar nevyšli naše snahy.

 

 

BABICA –   čas príchodu „babieho“ leta

 

Máloktoré zo sviatkov určených k úcte slovanských bohov trvali iba jeden deň. Sviatočné obdobia mohli trvať aj niekoľko dní, čo však nemuselo nevyhnutne znamenať neprestajné hodovanie, ale šlo hlavne o dlhodobé vykonávanie obradov.  Obrady sa zvykli vykonávať až do toho času, kedy boli naplnené ich čarodejné poslanie.

Niekoľko dní po hlavných Perúnových oslavách a uctení si aj jeho troch synov,  nasledovali ceremónie na počesť božského páru PorebogaPerúnovej dcéry Podagy. Ich sviatok sa udržal aj po nástupe kresťanstva ako sviatok Jakuba a Anny. Oba  dni sa zachovali v ľudovej tradícii, najme kvôli špecifickému počasiu v tieto dni. No vlastne  nie je sa ani veľmi čo čudovať, veď slovanská bohyňa Podaga je známa z rozprávok skôr ako Perinbaba, ktorá vládne počasiu.

Podaga,  je  vtelením  bohyne  Živy.  No a kedže  sa  bohovia  nikdy  nevedeli dohodnúť,  či má pršaťa či slnko svietiť, Podage ako žene boha, ktorý vládne času, pripadla úloha riadiť počasie na zemi. Bohyňa Podaga sa najčastejšie sa zjavuje ako veselá starenka, ktorá si občas z ľudí robí žarty. PodagaPerinbaba taktiež jednoznačne patrí medzi babky - veštice podľa ktorých je pomenované obdobie na sklonku leta.

Vládca času a Podagin božský druh Porebog je opisovaný ako  ako plešatý starec s dlhou bradou, zahalený v čiernej kutni, je  kráľom  času volaný  aj  Časbogom,  či PlanetníkomPorebog vládne Svarogovmu kolesu, bdie spolu so svojou ženou Podagou,  aby  Dažbog  vyšiel  na  oblohu  v správnom  čase.  Rovnako  má  na starosti  hviezdy  a planéty  na  oblohe,  ako  aj  striedanie  častí  roka.  To  on predáva  žezlo  bohyniam  VesneŽiveOseni  i Morene.  Jeho pomocníkmi  sú dvanásti  mesiačikovia,  tí  dozerajú  a pomáhajú  bohyniam  pri  ich  vláde  nad ročným cyklom.

V každom prípade obdobie Jakuba a Anny zo skúseností našich predkov je  časom kedy sa mení počasie z letného na jesenné, čo je často sprevádzané silným vetrom a dažďom. Rovnako je to čas kedy, zatiaľ len máličko, sa skôr zmráka a neskôr rozvidnieva. Ďalším citeľným faktom po Anne sú zvyčajne chladné rána a ani chladné večery už  neprekvapia.

Dobrý hospodár sa snaží už mať po žatve, lebo Podaga-Anička i Porebog-Jakub dažďom i vetrom vedia riadne nedokončenú žatvu skomplikovať. Prichádzajúce počasie je síce prospešné iným plodinám, napríklad takej kapuste, ale cesnak je  už tiež čas vyberať. Aničkin dážď ešte vie potešiť hubárov.

Rozsiahlosť slovanského územia, respektíve územia na ktorom boli vzývaný Slovanský  bohovia, sa odrážali v rozdielnych klimatických podmienkach s odchýlkou niekedy až dvoch týždňov. Vzhľadom na to sa sviatočne dni často posúvali a prispôsobovali lokálnym podmienkam. Taktiež  častým dôvodom posuvu zaužívaných zvykov a teda aj obradnej činnosti či tradičných „pohanských“ sviatkom bolo spôsobené príchodom novej kresťanskej viery.

 

 

Preto skupinové obrady konané v tieto dni boli často posunutými obradmi v rámci Perúnových dní a to či na základe počasia, alebo v neskoršom období spôsobené kresťanstvom. 

Rituály priamo spojené s PorebogomPodagou boli skôr domácimi obradmi často spojené s neodmysliteľnou prosbou o dobrú úrodu každého druhu zeleniny, ovocia ale aj dostatok trávy určenej na seno a taktiež  prvým veštením zimy a pravdaže.

Tieto veštby neboli spojené len s pozorovaním aktuálneho počasia ako napríklad: „Ak je Anna skrehnutá, príde zima treskúca“, ale aj napríklad s mraveniskami. Tradovalo sa  že ak mravce sú usilovné a ich mraveniská vysoké, bola treba rátať s tuhou zimou. Mravce vždy symbolizovali pracovitosť a bohatstvo preto sa pomerne často objavujú v rituáloch. Pri jarných rituáloch obsypávanie gazdovstva  či dokonca gazdu samotného malo zabezpečiť zdravie a bohatstvo. Na Jakuba sa využívali mravčie larvy pri požehnávaní dobytka určeného na predaj.

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OSEŇ

 

Oseň, ty zasnená princezná,

dotkni sa plodov našej práce

 nech dozrejú a dočkáme sa pláce

Mne zošli sladký sen,

nech oddych nájdem len

po namáhavej práci.

 

 

DOŽINKY –   vzdanie vďaky za zdarnú žatvu

 

V dnešných časoch si to už veľmi neuvedomujeme, ale rovnako ako v minulosti sme závislý od poľnohospodárskej úrody. Naši predkovia boli spätý z Matičkou zemou  omnoho viac. To sa však netýkalo len ťažkej práce, ale aj vnímania prírodných zmien v svojom okolí.

S určitosťou vieme povedať, že v dávnych dobách ľudia žili družnejšie, keďže väčšinu poľnohospodárskych prác sa vykonávalo spoločne v rámci občiny služby na panstve alebo gazdovstve. To pravdaže ovplyvňovalo aj to, že spoločná bola nie len práca, ale aj oslavy a sviatky počas ktorých, boli vykonávané rituály a obrady za účelom prosby či poďakovania dobrej úrody. Pravdaže takéto slávnostné dni boli väčšinou okrem náboženských ceremónii sprevádzané s hostinou, zábavou spojenú so spevom a tancom.

Hlavné obrady súvisiace so žatvou a úrodou boli vykonané v jarnom období vrcholiace obradmi počas letného slnovratu. Obrady po žatve a to či ďakovné ako aj obrady usilujúce zabezpečiť dostatok obilia v roku nasledujúcom, boli našimi predkresťanskými predkami vykonané hlavne počas Perúnových dní a dožinková či obžinková slávnosť bola určená hlavne k oslave.

Pravdaže príchodom kresťanstva Perúnové dni boli potlačené do úzadia a  dožinky prebrali aj rituálny význam, avšak aj naďalej ostali časom osláv zo zožatej úrody obilia.

Dožinková slávnosť sa konala po skončení žatvy a teda nemala presne ustálený termín. Na konci žatvy sa na poliach zvyklo nechávať niekoľko nepokosených klasov zrelého obilia v starých časoch volaných Velesovov bradou ako aj niekoľko posledných snopov.

Velesova brada  bola pravdaže obetinou bohu Velesu ako poďakovanie za úrodu a zároveň aj ako  obetina, ktorá mala zabezpečiť úrodu budúcu. Rovnaký význam  mali aj posledné snopy ktoré v stanovený deň a to či na poludnie pred dňom Perúnovým alebo pred dňom Dožiniek, sa použili na upletenie Dožinkového venca a Dožinkovej baby.

Pravdaže upletenie venca prípadne Dožinkovej baby sa neobišlo bez obradnej parády. Na pole zvyčajne prišiel farebnými stuhami a kvetmi ozdobený voz za ktorým šiel sprievod všetkých slávnostne vyobliekaných účastníkov žatvy. Popri speve, pletení a zdobení venca, ako aj pri obliekaní a zdobení baby sa zvykol tancovať kruhový chorovodný tanec.

Upletený veniec a baba boli za starých časov v svätoháji poliate vodou počas Perúnových dní.  Takto vodou posvätený veniec bol nakoniec odovzdaný gazdovi alebo staršinovi občiny, neskoršie richtárovi v dožinkový deň.

Výzor Dožinkového venca sa rôznil od regiónu  k regiónu, či od hospodárstva k hospodárstvu. Pripravoval sa spletením najkrajších klasov, lúčnych kvetov, farebných stužiek a zviazaných povrieslom. Väčšie dožinkové  vence mali často aj podobu májika, teda malého stromčeka okolo ktorého bol ozdobený veniec z klasov. Menší dožinkový veniec sa dával na hlavu žnici ktorá viedla dožinkový sprievod.

Táto deva  bola oblečená zvyčajne do červených šiat a predstavovala šťastenu, bohyňu Doliu. Predtým ako bol veniec vnesený do svätohája  a poliaty vodou či odovzdaný hospodárovi obchádzalo sa s ním všetky obydlia obce. Verilo sa, že príchodom sprievodu na čele s Doliou a  Dožinkovým vencom bolo do obydlí vnášané šťastie a blahobyt.

Slávnostným prevzatím dožinkového venca hospodár  poďakoval účastníkom žní za ich prácu a pozval všetkých na dožinkovú zábavu a hostinu.

Veniec hospodár zvykol zavesiť nad stôl alebo iné čestné  miesto kde bol často až do Vianoc či budúcej jari. Na jar sa z dožinkového venca obilie primiešavalo do osiva aby bolo osivo posvätené a zabezpečil sa tak kolobeh života. Taktiež sa z neho pridávalo do zbytkov so štedrovečernej večere ktoré sa dávali kravám a sliepkam, aby sa zabezpečil dostatok mlieka a vajec. 

S dožinkami a žatvou bola spojená aj ďalšia činnosť a to mlátenie obilia.  Ešte na  začiatku žní bolo prvé zožaté obilie vymlátené a zomleté, aby bolo možné napiecť obradný chlieb a pečivo pre dožinkovú slávnosť, prípadne pripraviť z novej  múky rezance a pirohy. Tento zvyk vznikol vlastne transformáciou obetovania z prvého, ktoré sa často používalo v rámci čarodejných a rituálnych úkonov nielen u Slovanov ale väčšiny prírodných národov  a mal zabezpečiť dostatok jedla. To malo vystačiť nie len po celý rok ale malo ho byť prebytok.

Dožinkovou slávnosťou preberá žezlo nad prírodou bohyňa Oseň dcéra  Pizmar  a Striboga,  volaná  aj   Jeseňou. Jej nástupom na trón je obdobie leta v podstate uzatvárané, začína leto babie ktoré znenazdajky prechádza do jesene.

Na rozdiel od svojej sestry Vesny, pod dotykom Osene všetko dozrieva a pripravuje sa na zimný odpočinok a spánok. Preto okrem toho, že je  Oseň bohyňou jesene,  je aj bohyňou spánku a snov. Svojím  dotykom  oblieka  prírodu  do  teplých,  pestrých  farieb.  V čase  spánku  ako neviditeľná bohyňa prichádza  do  snov bohov i ľudí, no  predsa  sa  občas  ukáže v šatách  farby  hnedej,  zlatej  a medenej.  Jej   hrdzavo-gaštanové  vlasy  zopína najčastejšie  veniec  z opadaného  lístia,  do  ktorého  sú  vpletené  dozreté  klasy a vlčie maky.

Oseň ako žena boha  Usuda  a má  možnosť nazrieť do osudov bohov i ľudí  a občas v sne prezradí, čo sa môže prihodiť. Preto ju môžeme taktiež zaradiť k Rožaniciam, bohyniam priadkam – vešticiam.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

DOLIA a NEDOLIA

 

Bohu Rodu na slávu spievam,

obetu vo viere Rožaniciam posielam

Serča požehnaj mi šťastia a majetku.

daj, nech sa mi všetko zdarí.

Neserča, ty ma zďaleka obchádzaj,

svojich starcov a stareny ku mne nepúšťaj.

 

 

ROŽANICE –  Rodov deň a noc bohýň priadok osudu

 

Poznatelne sa ochladilo, viditeľne sa krátia dni, dokonca aj biele chomáčiky - pradivo Rožaníc prestalo poletovať a začalo poletovať lístie. 

Väčšina úrody  je už v pivnici začína sa vinobranie. No ešte pred sviatkom samotného praboha Roda a sním uctenia si Rožaníc, naši predkovia zvykli vykonávať rôzne rituálne činnosti a obyčaje spojené najmä so zberom úrody a  s chovom statku. 

V tom čase konca augusta  sa začínali oddeľovať prasnice na výkrm od tých na ďalší chov a začínajú sa prikrmovať. Zhruba v tom istom čase sa zvyklo končiť s pasením husí. Rovnako sa tradovalo, že od polovice augusta až do sviatku RodaRožaníc sa vajíčka uložené do jačmeňa nepokazia až do Kračúna – Vianoc.

Pred vinobraním sa tradoval aj zvyk volaný ako Zarážanie hory. Tento obrad sa zvykol vykonávať v predvečer sviatku RodaRožaníc ktorý po prijatí kresťanstva sa presunul na sviatok narodenia Panny Márie.

Podstatou Zarážania hory bolo obradné uzamknutie vinohradu pred dozretím vína. Hospodár  priniesol v svätoháji posvätenú kyticu či veniec z poľných kvetov pred vinohrad, kde ho zavesil na palicu, na ktorú nabodol jablko a uviazal farebnú šatku. S takouto zástavou sa tri krát obišiel vinohrad, čím sa vinohrad oficiálne uzavrel. Pri obchôdzke  majiteľa vinohradu a pomocníkov ktorí mali strážiť vinohrad pred zlodejmi ale aj škorcami, boli odriekané posvätné modlitby hlavne k bohu Kurentovi neskôr k svätému Urbanovi.

Sviatok a obrady RodaRožaníc bol sviatok ustanovený na deväť  dní pred jesennou rovnodennosťou. Jeho účelom bolo poďakovať prabohu Rodu za úrodu ako aj za samotný zrod Všehomíra a tiež za zrod človeka.

V rámci sviatočných obradov sa do svätohája prinášali Rodu obetiny s práve pozbieranej úrody. Najčastejšie to boli prvé kusy úrody či prvé kusy z tohoročného statku. Obetovanie prvotín je častým čarodejným spôsobom k ucteniu si božstiev u Slovanov.

Slovania verili že s narodením človeka a jeho osudom sú späté a majú nad ním moc tri priadky, sudičky – Rožanice, preto sa tento deň Roda a oslavy zrodu stal aj ich sviatkom, napriek tomu, že obdobie priadok sa zvyčajne začínalo až v polovici medzi jesennou rovnodennosťou a zimným slnovratom.

Tri sudičky sa objavujú nie len v Slovanskej  kultúre ale u severských národov ako Norny ktoré sa volali Urd, Verdandi a Skuld. U Rimanov to boli Parky a  mali mená Nona, Decuma a Morta. Gréci ich poznali ako tri Moiri – Kloto, Lachesis, Atropos. 

Slovanské Rožanice volané tiež Rodajnicami, Sudicami či Sudičakami podobne ako bohyne osudu iných národov boli  zvyčajne zobrazované ako prekrásne devy ale často aj ako stareny odeté do bielych rúch ozdobených šperkmi, no vždy  s vretenom či kolovratom. Verilo sa že tieto ženské bohyne pradú nitky osudu. Prvá z nich nite pradie, druhá meria a tretia ich strihá.

U Slovanou je bohyňa zeme Mokoš  aj  bohyňou  osudu  a teda aj prvou z Rožaníc.  Ona  pozná  tajomstvo  veštieb.  Jej  pomocníčkami  sú Usudove dcéry Dolja, volaná aj Serča  čiže Šťastena a Nedolja, volaná aj Neserča a teda Nešťastie.

Dolja - Serča určuje, čo je potrebné naučiť na zem zrodenej duši. Ako bohyňa šťastia, bohatstva, zdaru a úspechu sa počas veštby oblieka do bieleho rúcha no samotná sa  zjavuje ako krásna bohyňa v zlatých šatách.

Nedolja Neserča sa najčastejšie zjavuje ako škaredá, škuľavá starena. Prináša len  nezdar, chorobu a biedu. Je sprevádzaná démonmi Lichom,  Krivajanom,  Nelegkajou,  ktorí  predstavujú  nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť.  

Aby si naši predkovia Rožanice uctili, staval sa im obetný stôl zvaný trapeza. Trapeza prikrytá novým obrusom sa pripravovala aj pri narodení dieťaťa. Na takto sviatočne prestretý stôl sa kládol posvätený chlieb, soľ, vajíčko, med, rôzne dobroty a ovocie. Nechýbal ani džbán s pramenistou vodou, kvasom. Víno či medovina mohli tiež vylepšiť sudbu Rožaníc.

U Slovanov  bol niekedy aj taký zvyk že po narodení dieťaťa sa dieťa kládlo do kolísky pod takúto  trapézu aby sa Rožanice pri svojom príchode mohli najprv pohostiť a až potom vyriekli svoje milostivé sudby.

Okrem troch hlavných sudičiek, čo spolu pradú nite osudu, skláňajú sa nad kolískou pri našom narodení a určujú  aký bude náš život, sa v slovanskej tradícii môžeme stretnúť až s počtom deviatich či až dvanástich sudičiek.  Najčastejšie sa k sudbe nad kolískou pridávajú aj ďalšie bohyne ako Lada, Podaga, Vesna, Oseň či Pizmar dokonca aj Morena môže prísť vyrieknuť svoju veštbu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBDOBIE JESENNEJ ROVNODENNOSTI

ZROD NOVÉHO OHŇA, DEŇ SVANTOVÍTA, HRY STRIBOGA, HODY

obdobie ďakovania, veštenia a zapaľovania ohňa nového

 

Vysoká zver  začína nočné koncerty a príroda sa pod vládou Osene sfarbila hrejivými farbami, no zjavne sa ochladzuje. Citeľné je to hádam hneď, ako slnko zájde za obzor. Vietor a dážď tiež nikoho veľmi neprekvapí.  

 Našťastie väčšina úrody je pod strechou. Prišiel však čas čo najskôr nachystať drevo na zimu, veď dĺžka dňa a noci sa zrovnáva, prichádza deň jesennej rovnodennosti a čas zakúriť v peci. Taktiež nastal aj čas poľovačiek a tak pracovná aktivita sa presúva z polí a lúk do lesa.

Sviatočné obdobie jesennej rovnodennosti plynulo navezuje na predchádzajúce obdobie babieho leta, avšak má už výsostne jesenný charakter. Počas obradu jarnej rovnodennosti, ktorý bol zasvätený Simariglovi bohu ohňa a rodinného krbu   sa vykonávalo zapaľovaniu symbolicky nového ohňa. Tento prvý oheň bol buď domov prenesený zo svätohája, kde ho obradne vykresal koldun, alebo táto úloha pripadla na hlavu rodiny.

Podobne ako v predchádzajúcom období tak aj počas jesenných sviatočných dní naši slovanský predkovia smerovali svoje modlitby hlavne k poďakovaniu za zozbieranú úrodu a za rozmnoženie statku. Preto nečudo, že sa toto obdobie stalo časom Hodov, Kermešov či Posvícení ktoré sa stali súčasťou aj kresťanskej tradície a zachovali sa až do dnešných čias.

Tieto oslavy mali hlavne občinový či rodinný charakter čo vychádzalo pravdepodobne z obdobia kolektívneho  hospodárstva, kedy sa v tento čas dary polí, lesov a riek rozdeľovali do jednotlivých rodín ako aj pre spoločnú potrebu. V minulosti ako aj v dnešných časoch Hody nemali stanovený jednotný termín, ale každá obec si ho stanovuje sama. V tomto čase Hodov sa v mestách často organizovali jarmoky.

Týmito slávnosťami  vrcholilo nielen celé toto obdobie ale v podstate celé obdobie agrárne.  Úroda bola zožatá a zozbieraná. Senníky  či povaly domov boli napchaté senom  a slamou. Statok a vlastne všetky domáce zvieratá sa postupne zháňali z paší a ustajňovali sa. Poľovačky a rybačky boli v plnom prúde. Vietor  a voda poháňala mlyny v ktorých sa vrcholilo s mletím múky. Drevárky sa plnili drevom na zimu.

Preto ďakovné obrady boli vykonávané hlavne pre agrárne božstvá. Pravdaže išlo hlavne  o VelesaMokoš,  ale taktiež aj Svantovít mal v období jesennej rovnodennosti zasvätený deň, keďže bol pre Slovanov božstvom v ktorom sa  spájali hospodárske, veštecké a v neposlednom rade aj vojenské a teda ochranné atribúty. A tak Svantovít dohliadal nad celým obdobím jesene a strážil výsledky ťažkej práce ľudí a požehnania bohov.

V jeseni sa  taktiež nezabúdalo na vševedúceho boha vetra Striboga, lebo sa verilo, že tento vrtošivý boh môže ľahko priniesť bohatstvo, ale rovnako rýchlo ho aj odfúknuť.

 V neposlednom rade bolo toto obdobie jesene zasvätené aj pre  lesné božstvá Svetogora a Maguru ktorým  bola vzdávaná úcta a to nie len ako vďaka za ulovenú zver či ryby, ale aj za drevo ktoré naši predkovia využívali  nielen na kúrenie ale od  kolísky až po pohrebnú hranicu či truhlu.

Všetko v tomto čase ako aj všetky obrady, zvyky a rituály boli podmienené očakávaniu príchodu  zimy, chladu, temnoty a príchodu obdobia v ktorom významné dni slnečného ako aj mesačného kruhu sú zasväcované poväčšine temným božstvám.

Matka zem sa pomaly ukladá na zimný spánok v ktorom načerpá nové sily aby nás mohla naďalej obdarovávať a živiť  svojimi plodmi čím sa zachováva pohyb kolesa života.

No prv ako príde zima a Morena prevezme žezlo, ostávalo naším predkom ešte trochu času na posledné prípravy ako aj  opravy a úpravy obydlí. Taktiež nastal čas odložiť staré oblečenie a obliecť si šaty nové.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SIMARIGL

 

Darca svetla, čo našim predkom oheň dal.

Simargl, bože dvoch tvárí, daj,

aby sme nedostatok tepla

 a svetla nikdy nepoznali.

Na slávu tvoju kúsok z poživne našej

do tvojho ohňa vkladáme.

 

 

ZROD NOVÉHO OHŇA –  v krboch a peciach sa oheň rozhorel.

 

Nadišiel čas kedy svetlá a temná časť dňa si je rovná. Tento čarovný okamih je začiatkom obdobia v ktorom už všetko dozrelo a bolo zožaté či zozbierané a príroda začína oddychovať. Taktiež je to  čas kedy sa viditeľne stmieva o niečo skôr. Hlavne po večeroch sa začína citeľne ochladzovať, rovnako aj cez deň keď zafúka jesenný vietor či začne pršať môže sa riadne ochladiť. Ešte že ľudia poznajú oheň a jeho moc a môžu sa v chladných chvíľach zahriať či pripraviť si teplý pokrm.

Našťastie na rozdiel od bohov Gréckych, ktorým Prometeus musel  oheň pre ľudí ukradnúť, za čo  ho Zeus potrestal prikovaním o kaukazskú horu, kde denno-denne prilietal orol aby sa nakŕmil z jeho pečene, ktorá mu však vždy dorástla, Slovanský bohovia majú ľudí radi a ľuďom, oheň darovali.

Slovania  uctievali  viacero ohnivých či slnečných božstiev, dokonca aj samotný kráľ všehomíra Svarog je vládcom ohňa. No konkrétne podľa legiend to bol Simarigl, ktorý sa zľutoval nad ľudstvom a daroval mu oheň. 

Simarigla si vieme najľahšie predstaviť, keď sa pozrieme do blčiacich plameňov, ako jazdca odetého do červeného brnenia s planúcim  mečom  na  ohnivom  tátošovi  so  zlatou  hrivou a striebornou  srsťou.  Keďže  Simarigl  je  boh  dvojča,   na  ohnivom  tátošovi  sedí vždy len jeden z nich. Druhý z dvojčiat vždy krúži nad ohnivým jazdcom ako vták ohnivák – fénix,  často zobrazovaný aj ako ohnivý kohút. Hádam aj preto je kohút symbolom ohňa a aj symbolom obdobia jesennej rovnodennosti. Kohút ako symbol ohňa sa stal  častou obetinou sviatočných dní tohto obdobia.

Za dávnych čias boh Simarigl v  podobe bojovníka s ohnivým mečom rád opúšťal svet bohov Prav a navštevoval svet ľudí Jav. Na svojich potulkách po Jave  si celkom obľúbil ľudí, ktorí v tom čase ešte nevedeli používať oheň a žilo sa im ťažko.

Preto jedného dňa prišiel za Perúnom, ktorému bola zverená vláda nad svetom Jav a požiadal  ho aby mu pomohol obdarovať ľudí mocou nad ohňom. Perún síce chvíľu váhal ale ako  vládca nad Javom predsa len uznal, že oheň bude pre ľudí veľkým prínosom a tak bleskom zapálil strom, na ktorý v podobe vtáka ohniváka zosadol  Simarigl a začal učiť ľudí ako používať oheň.

Na znak vďaky naši predkovia zvykli v deň jesennej rovnodennosti tomuto dvojhlavému  bohu  ohňa  a domáceho  krbu, vykonávať ďakovné obrady.

Medzi takéto ďakovné obrady patrilo aj verejné stínanie kohúta. Kohút bol obradne usmrtený  a keďže šlo o symbol ohňa po jeho uvarení si každý  z rodu či občiny chcel zjesť aspoň kúsok jeho masa aby  mu po celú zimu oheň nevyhasol a nebolo mu chladno.

Hlavný obrad pravdaže spočíval vo vykresaní posvätných plameňov a nakŕmením ich nie len drevom ale aj vhodením žertvy.  Posvätný prvý oheň vykresaný žrecom v svätoháji si ľudia obradne vnášali do  príbytkov a zatápali ním  vo vyčistených peciach či krboch.

Často bol tento obrad vykonávaný iba v domácom kruhu, hlavou rodiny. Prenesenie obradov spojených so zapaľovaním posvätného ohňa zo svätohájov do rodinného kruhu zapríčinil hlavne príchod kresťanstva, no úcta v moc ohňa pretrvala aj napriek tomu.

Dobrým zvykom pri zapálení ohňa ktorý sa zachoval ešte do nedávnych čias bolo pomodliť sa otčenáš a požehnať ohňu,  predkresťanských časoch to bola modlitba venovaná Simarglovi a mohla znieť aj takto:

Simarigl daj nám plameň jasný v peci nám oheň nevyhasni.

Simarigl  bože jasný v peci nám oheň nevyhasni.

 

Slovania si od nepamäti veľmi ctili oheň a to nie  len ten božský ktorému vládne  Svarog, či oheň slnečný ktorého stelesnením je Dažbog a jeho vtelenia, ale vo veľkej úcte bol aj ten  bežný, každodenný Simariglov oheň. Práve takýto oheň bol snáď pre bežného človeka najpodstatnejší a určite je rovnako  podstatný je aj  dnes. Napriek tomu, že v dnešných časoch ľudia už nevnímajú jeho prítomnosť v svojich životoch tak bytostne ako tomu bolo v minulosti, kedy sa človek s plameňmi ohňa sa stretal možno aj každý deň. V dnešných časoch sú plamene skryté, no oheň tu stále je, stále nás hreje, stále nám dáva svetlo, stále umožňuje pripravovať si  pokrm. Dokonca aj autá,  lode či lietadlá sa vlastne pohybujú len vďaka ohňu a jeho sile.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SVANTOVÍT

 

Velebíme Svantovíta, boha nášho, spievame mu piesne.

Lebo Svantovít je boh veliký,

čo v rukách roh hojnosti a práporec víťazný nesie.

Svantovít, Svantovít, daj nám znať,

akú úrodu budeme mať,

či víťazstvo získame  v boji.

 

 

DEŇ SVANTOVÍTA –  čas ďakovania a veštieb budúcej úrody.

 

Nové ohne sa už rozhoreli v krboch a peciach. Ak bol rok úrodný sú špajze, pivnice a sýpky opäť plné.  Je čas hodovať a aspoň chvíľu sa tešiť s dostatku, predtým než príde zima a dlhé čakanie na jar a teplo. No zatiaľ na konci septembra po zapálení posvätného  ohňa v peci ešte prichodí poďakovať sa bohom za tohoročnú úrodu a vyveštiť si úrodu novú.

Pravdaže predkresťanský Slovania vzhľadom na veľké územie ktoré osídľovali vykonávali ďakovné obrady v rôznom čase a ďakovali rôznym bohom medzi ktorými bol aj Svantovít.

Jeho najväčšia svätyňa stála v meste Arkona na ostrove Rujana no Svantovítov význam pravdepodobne presahoval územie baltských Slovanov. Dokonca u niektorých národov bol jeho význam väčší ako význam samotného Perúna.

Svantovýt  je  bohom  svetla,   plodnosti,  úrody, jesenného slnka, ale aj vojny. Je bohom súčasného a minulého, keďže vidí do budúcnosti ktorú čas od času prezradí  pri obrade veštby. Je jedným z božstiev ktorým  je určené starať sa o to, aby sa v nebi, na zemi i v podsvetí dodržiavali zákony práva  a v každom prípade ho  môžeme považovať za ochrancu tých ktorý ho vzívajú a prinášajú mu obety.

Svantovít sa zjavuje ako statný starý muž s červenými hustými vlasmi a bradou, v červenej  či ohnivej zbroji s mečom  v striebornej  pošve. Jazdí  na  bielom  koni a v  rukách  ako svoj  symbol  nesie  červený  práporec  so  zlatým  slnkom.  Rovnako  ako Svantovítov  práporec  je  aj  jeho  plášť  červenej  farby. Keď ním  Svantovít prikryje  oblohu,  celá  sčervenie,  čo  je  znamením  príchodu  Slnka,  jeho  otca Dažboga.

Napriek Svantovítovmu bojovnému výzoru  v  sebe  jeho bytosť združuje  vlastnosti  boha  nie len vojnového ale aj hospodárskeho, keďže jeho najvýznamnejšie sviatky boli na sklonku jesene. Počas týchto jesenných sviatkov sa vykonávali obrady na znak vďaky, že chránil úrodu a zároveň sa ho žiadalo o veštbu úrody budúcej.

Jeho chrám v Arkone mal drevenú ohradu zdobenú  maľbami  a rezbami.  Svätyňu  predstavovala  drevená  zastrešená stavba, vo vnútri  členená závesmi. Uprostred svätyne stála drevená socha nadľudských rozmerov. Modla mala štyri hlavy a každá z nich hľadela na jednu svetovú stranu. V pravej ruke držal roh hojnosti a ľavá bola opretá meč v pošve zo striebra.

 Podľa niektorých názorov však táto socha je sochou  Dažboga  a len jedna tvár, hľadiaca dopredu je tvárou Svantovítovou. Ostatné tváre sú tvárami Koliadu, JarilaKupala, stelesneniami  slnečného boha Dažboga a predstavujú  rovnako ako Svantovít jedno obdobie z roka.

Pri nohách sochy Svantovíta bolo položené sedlo, uzda a práporec, čoby jeho vojenské atribúty. K nim boli kladené obetiny ako aj dary z vojnových koristí.

V každej svätyni Svantovíta bol chovaný posvätný biely kôň, ktorý bol využívaný hlavne pri vojenských veštbách a to tak, že ak kôň prekročil prekrížené kopije pravou nohou, znamenalo to víťazstvo v boji, inak bola výprava odložená.

Na hospodárske veštby uskutočňované práve v septembrovom období slúžil jeho roh hojnosti, ktorý bol naplnený medovinou alebo vínom. Počas jeho sviatku sa taktiež vykonával obrad veštby pomocou veľkého medového okrúhleho koláča.  Na záver obradov sa  žrec  schoval za koláč a zhromaždených sa z poza neho spýtal či ho vidia. Keď odpovedali nie, tak im želal, aby bolo aj budúci rok toľko úrody, aby ho nebolo vidieť.

Počas jeho jesenného svätenia sa  ľudia s Svantovítom ako stelesnením Dažbogovím lúčili, ale v radostnom očakávaní jeho opätovného príchodu v podobe Koliadu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

STRIBOG

 

Vševedúci Stribog pánvšetkých vetrov.

Ty všetko poznáš a o všetkom dozvieš sa.

Preto ťa prosíme, pômož nám pri našom hľadaní.

Vševedúci Stribog,

Ty si stále na cestách.

Preto ťa prosíme, veďaj nás po cestách našich.

 

 

HRY STRIBOGA –  fijú, fijú, fijú, vietor silný fúka do vetra rozsieva sa múka

 

Veterné a často aj daždivé obdobie septembra a októbra ako aj citeľné ochladenie je predzvesťou že prichádza zima. Vietor v tomto období naberá na sile a to ľudia od dávna využívali, podobne ako vodu, pri mletí obilia na múku.

Dnes by sme si to nepomysleli, ale v minulosti bol vietor a jeho sila dôležitá, hlavne ako sila ktorá poháňala  lode, mlyny či čerpadlá. Vlastne aj v dnešných časoch začíname využívať jeho silu  pri výrobe elektrickej energie vo veterných elektrárňach.

Vietor však nebol ctený predkresťanskými Slovanmi len kvôli jeho sile, ale aj pre jeho múdrosť a vševedomosť. V legendách či rozprávkach sa často objavuje ako bytosť ktorá pomáha nájsť niekoho strateného, keďže sa dostane aj tam kam Slnko ani  Mesiac nezasvieti.

Stribog, syn Svaroga,  často nazývaný aj Pohvizdom, je Slovanským bohom vetra, pánom nad živlom vzduchu ale aj štyrmi svetovými stranami. Toto veterné božstvo  je  veľmi  náladovým bohom a keďže  mu  pri  rozdeľovaní  úloh nad svetom pripadla len opatera nad pustatinami, urazil sa a v hneve opustil Iriu a otcov  dom.  Stribog je bohom ktorý je stále v pohybe a na cestách preto sa stal aj ochrancom  pútnikov, cestovateľov a obchodníkov.

Stribog  odetý do bielych striebrom vyšívaných šiat sa  najčastejšie  zjavuje  ako  prekrásny,  dlhovlasý  mládenec s jemnými črtami tváre. Jeho krásu však špatia zakované ústa, ktoré mu zakoval otec Svarog,  aby  pri  svojich potulkách nespôsobil koniec sveta.

Podľa slovanských legiend má Stribog mnoho synov a dcér  prejavujúcich sa ako veterné bytosti s ktorými sa rád preháňa po oblohe na  bielych koňoch často bez  sedla  či  postroja. Najstarší štyria synovia Stribogoví boli stelesnením južného, severného, západného a východného vetra. Jeho a Veternicine dcéry Slovania nazývali oblakyňami a podobne ako synom  boli  aj im zverené aj svetové strany.

Ďalšími  bytosťami vetra ktoré sa  často  spomínajú v slovanských legendách či rozprávkach sú napríklad Meluzína, dedo Mráz ako asi aj najznámejšia baba Jaga.

Úcta  k bohu vetra ako aj k démonom  vetra, je všeobecne rozšírená a to  nielen  u slovanských  kmeňov,  ale  na  celom  svete. Niektoré  predstavy  majú  nepochybne  starú  tradíciu,  ktorá  je  zachytená v ľudovej kultúre.

Veterní  démoni, tak ako Stribog samotný,  sú  síce  divokí,  no  nedá  sa  povedať,  že  sú  vyslovene zlí. Často je to práve vietor ktorý je žiadaný vhodením omrviniek do vzduchu  aby privial blahobyt a bohatstvo. Priazeň Striboga a veterných bytostí sa  dá  získať aj obeťami  kúskov  chleba  položenými  za  oknom,  alebo rozsypávaním  múky  do  vetra. Proti ich hnevu  sa  ľudia  od veky  chránia zavesením rolničiek či veterných zvonkohier.

 

V jeseni  múčna obeta bola hlavnou súčasťou veterných obradov a obetovala sa prvá namletá  múka. Častou obetinou  boli aj  štyri krajce chleba položené na štyroch svetových stranách svätohája pre štyroch synov Stribogovích. Obrady vykonávané pre získanie priazne Striboga ako aj ostatných  veterných bytostí mali zabezpečiť nie len priazeň a ochranu pri cestovaní ale aj múdre rozhodnutia pri obchodovaní, získavaní  blahobytu a bohatstva. Rovnako sa obetovalo vetru v prípade  potreby múdrej rady alebo v prípade hľadania vecí stratených či skrytých.

Keďže  Stribog má mnoho synov a dcér mladý muži ho zvykli vzývať, aby vo vyvolenej dievčine vzbudil milostnú túžbu či lásku a zaistil im sobáš. Rovnako bol vietor vzývaný ak bolo potrebné získať silu a rýchlosť. Možno aj preto na mnohých konských postrojoch  by sme našli rôzne zvončeky a rolničky.

Posledným zvykom spojeným s týmto  obdobím a vetrom je pravdaže púšťanie šarkanov. Nemusí ísť len o šantenie s vetrom  a detskú hru, ale aj o obrad poslania svojich prianí na krídlach vetra priamo k bohom do Irije.

 

 

 

 

 

 

 

.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SVETOGOR A  MAGURA

 

Ó Svätogor, ty mocný pán hôr a zveri,

vďaka Ti za Tvoje dary lesa,

ktoré s dovolením tvojím užívame.

A ty, Magura, mocná matka hôr,

vďaka ti za drevo

a všetkých lesných plodov hojnosti.

 

 

HODY, KERMEŠ, POSVÍSENÍ –  zavŕšenie hospodárskej produkcie rodinnou oslavou

 

Každý vie, že dávno skončili sa zbery, vinobrania i žne. Dobytok i ovce vracajú sa z poľa všetko sa k spánku pripravuje. Len srnci a jelene ešte zaspievajú posledných  pár piesní. Aj starí Slovania vedomí si toho, že poživne už bude len menej a menej, po vykonaní všetkých jesenných obradov v svetohájoch, zvikli pripravovať v rodinnom kruhu rodinnú oslavu nazívanou hodmy, kermešom či posvícením.

Termín hodov bol v každej obci, občine, hospodárstve či meste odlišný, stanovovaný hlavne na základe ukončenia poľnohospodárskych  prác, zberov, vinobraní ako aj  termínu kedy sa zháňal statok z pasienkov.

Hody boli veľmi často sprevádzané obecnou hostinou a zábavou či plesom, ktorý začínal v predvečer sviatku. Hodovanie  pokračovalo celý nasledujúci deň v kruhu rodín ktoré sa navzájom navštevovali či spoločne oslavovali v dome staršiny rodu, kde bol pripravený štedrí obed.

Základom  hodov boli jedlá s darov polí, lesov či riek. Na stoloch v domácnostiach boli napečené koláče i mäso, navarená cibuľová polievka a navarené a napečené všetko  čo  vyžadovala obyčaj či prostriedky rodiny. Pravdaže nechýbala medovina, víno prípadne pivo. Spoločné hodovanie vychádzalo z prastarých rituálnych hostín ktoré sa časom prenieslo zo svätohájov do domácností. Avšak aj naďalej sa jednalo o kolektívny sviatok čo dosvedčuje obyčaj organizovania  obecnej zábavy v predvečer,  prípadne počas sviatku.

Často ostalo zvykom aj na útratu obce zabiť vola, kozu alebo aspoň barana. V niektorých obciach sa tiež varila hustá polievka z diviny. Podľa ruskej legendy za dávnych čias prichádzali v čase hodov do jednej obce dve lane. Jednu obyvatelia usmrtili, uvarili a spoločne zjedli a druhá sa vrátila do lesa. Raz keď z chamtivosti zabili lane obe, v ďalšom roku už žiadne lane  neprišli a odvtedy museli v čase hodov pripravovať obetnú polievku z hovädziny.

Tanečná zábava prípadne aj rodinný oslava bola sprevádzaná so zapálením sviece. Počas zábavy sviecu zapaľovala mládež a tancovala až dovtedy kým svieca dohorela. Od tohto obradného zapaľovania sviece môže  byť odvodený aj názov  hodov v českých krajoch ako posvícení. Podľa starodávnej predstavy zapálením sviečky sa privolávali duše predkov, ktorý sa spolu s ostatnými tešili z hodovania, spevu a tanca.

Keďže aj hody patria k sviatkom, počas ktorým sa vykonávali ďakovné obrady agrárnym božstvám nezabúdalo sa  však  ani na obrady určené božstvám hôr, lesov, pasienkov a lúk. Veď  dobytok sa za celé  leto vykŕmil na trávach  lúk a hora okrem poživne poskytovala aj drevo ktoré bolo potrebné  nie  len  ako palivo ale používalo sa k stavbe domov a vlastne sprevádzalo človeka od  kolísky  po zápalnú hranicu či truhlu.

 

 

Slovania  boli  vždy  úzko  spätí  s horami  a lesmi,  a preto  je  prirodzené, že  uctievali  horských  démonov.  Správy  o uctievaní  stromov a sú  veľmi  staré, no v skutočnosti nešlo o kult stromov a skál, ale o kult bytostí, ktoré v nich prebývali. Pri stromoch sa môžeme stretnúťaj s duchom stromu Divom volaného tiež Sjena, takýmto duchom však môže byť aj lesná víla. Rovnako pri rastlinách a dokonca hubách  sa  môžeme  stretnúť s ich  duchmi. 

U Slovanov spravoval lesy, hory  ako aj pasienky a lúky božský pár Svatogor Magura, preto v čase hodov sa v svätohájoch vykonávali obety na ich uctenie. Často šlo hlavne o obetovanie pokrmov zo sviatočného stola ktoré sa prinášali do svätohája prípadne na kraj lesa.

Podľa slovanských legiend Svätogor je  synom  Mokoše  a Velesa,  a bola mu zverená vláda nad horami a lesmy ako aj mnohými lesnými  démonomi,  ktorí  sú  duchmi stromov, rastlín a skál. Jeho pomocníci pri starostlivosti o jednotlivé lesy sú  démoni lesov,  nazývaných Lesovikmi alebo aj Lešijmi

Svätogor  je  pánom  zvierat  a vládcom  lovu a je stelesnením samotnej zemskej tiaže,         je schopný premieňať sa na stromy, alebo na hocijaké zviera, prebýva  v stromoch  a v skalách. Často sa zjavuje aj ako muž s parožím odetý len v  zvieracej koži, no jeho žena sa rada odieva do kráľovského šatu s a svoje husté gaštanové vlasy siahajúce až po zem si zdobý zlatou korunou znázorňujúcu dubovú ratolesť.

Magura čoby bohyňa hôr,  hôľ, lúk, pasienkov, je kráľovnou lesných víl a lesných duchov. Tak ako jej muž má v hore či  na  lúke  na  starosti  všetku  zver, ona vládne  všetkým  stromom, rastlinstvu a ich duchom.

Ľuďom,  ktorí  si naklonia priazeň Svetogora a Magury,  zjavujú  tajomstvá  lovu  aj  tajomstvá  lesných  bylín. Odvážnych mladíkov Svätogor rád obdarúva svojou veľkou silou, no má  rád  v lese  ticho s  výnimkou  šantenia, tancov a spevu  víl a jeho  ženy Magury.

Porušenie ticha vie Svatogor kruto  potrestať, preto sa drevorubači zvykli pred vstupom do lesa hlboko ukloniť a vopred sa mu modlitbou ospravedlniť za spôsobený hluk a taktiež požiadať bohyňu Maguru ho o dovolenie zotnutia stromov. Rovnako drevorubači sa zvykli ukloniť a ospravedlniť, stromu a sejnovi v ňom prebývajúcom,  za jeho zoťatie.

Nielen drevorubači sa takto s úctou chovali k bytostiam lesa ako aj lesu samotnému alepravdaže aj poľovníci a nie v poslednom rade pastieri a bačovia, krorý večšinu roka strávili na horských a lesných  pasienkoch a lúkach. S nástupom doby plastu však sa táto Slovanská úcta k lesom a lúkam vo veľkej miere vytratila. Duchovia lesov a lúk sa začali pred zrakom ľudí skrývať, no zjaviť sa nám môžu hneď ako im opätovne prejavíme úctu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBDOBIE PRÍCHODU ZIMY

ZÁDUŠNICE, PÁRAČKY, PRIADKY, STRIDŽIE DNI

obdobie spomienky na predkov, prenesenie prác pod strechu a príchod temna

 

Z komínov sa dymí  dni sa krátia. Blíži sa zimný slnovrat no skutočný príchod zimy naši predkovia očakávali o niečo skôr. Dlhé zimné večery boli časom, kedy deti sedeli na peci a počúvali strašidelné príbehy, ktoré sa zvykli rozprávať pri pradení nití či páraní peria. Krátenie denného svitu a predlžovanie nocí až do zimného slnovratu znamenalo pre našich predkov príchod nadvlády temna, temných božstiev a temných bytostí.  Ich príchodu a škodenia na hospodárstve ako aj na zdraví ľudí bolo potrebné vykonávanie rôznych čarodejných úkonov a obradov. Rovnako sa toto obdobie využívalo aj pre rôzne čary, veštenia a volalo sa stridžími dňami.

Pre toto  jesenné obdobie je okrem čarovania príznačné aj to, že práce na hospodárstve sa presúvajú z polí, sadov a lúk pod strechy domov, stajní a stodôl. Ženy sa poväčšine venovali prácam ako páranie peria, pradenie nití či tkanie súkna, muži sa starali o ustajnený dobytok, opravovali hospodárske náradie a hlavne pripravovali drevo na zimu.

Predtým však ako sa začalo obdobie priadok či páračiek bolo potrebné uctiť si predkov a to v sviatočný deň Mokoše a Zádušnic, neskôr volaných dušičkami. Sviatok Zádušníc je vyvrcholením uctievania si predkov počas celého roka, ktoré bolo spojené s vierou v kolobeh života a smrti. Na uctenie si predkov sa pieklo štvorhranné pečivo rozrobené z mlieka a plnené džemom alebo makom.

Smrť pre Slovanov nebola úplným koncom ale  skôr prechodom do inej formy existencie, kde fyzické telo sa navracalo matičke zemi  Mokoši, duša putovala do podsvetia k ostatným predkom a duch čoby iskra obohatená o životné skúsenosti sa navracala späť k prabohu Rodu.

Mokošin sviatok je spojený nie len s oslavou predkov, ale taktiež s oslavou posvätného ženstva a materstva, ako aj ukončením hospodárskych prác a začatím obdobia páračiek a priadok. Toto obdobie zasvätené bohyni matke Mokoši je aj preto, že Mokoš je aj bohyňou osudu a je to práve ona, ktorá spolu s ostatnými rožanicami pradie vlákna osudu.

Priadky sa začínali zvyčajne až po novembrovom nove mesiaca, prípadne v deň Martina.     Do toho času sa ženy snažili  spracovať všetko husacie perie. Každá dobrá gazdiná zbierala počas roka husacie perie, aby ho mala dostatok na páračky. Napárať perie do jednej periny však nebolo vôbec jednoduché, ale taká perina z prachového peria bola oddávna súčasťou výbavy skoro každej devy súcej na vydaj.

Na páračky,  rovnako ako neskôr na priadky sa schádzali ženy a dievky v dohodnutom dome. Tam sa do jednej izby počas páračiek na prostred stola vyspala kopa peria, ktorého však nesmelo byť viacej ako ho  mohli spoločne za večer zvládnuť. Tradovalo sa totiž, že by to  mohlo mať za následok nevydarenie sa malých húsat, to však bola len jedna z nespočtu povier spojených s páračkami. Ďalšou poverou či skôr obradným zákazom bolo, že sa páralo aj každý deň,  avšak okrem soboty.

Aj pri priadkach platili obmedzenia, kde okrem soboty pribudol aj štvrtok a keďže priadky  zvyčajne trvali až do fašiangov, priasť sa nesmelo v dni sviatočné, ale ani v dni stridžie. Tento zákaz prác sa týkal aj tkania, šitia a pre mužov platil najmä pre práce v lese.

Hoci stretnutia pri páračkách a priadkach boli určené hlavne na prácu, mládež využívala tento čas aj na spoločenské hry, zábavy, spev a tanec. Pri práci sa družne zhováralo, často i ohováralo neprítomné. Rozprávali sa strašidelné príbehy, legendy a rozprávky. Za dievkami obyčajne prišli aj mládenci a po práci sa často rozprúdila izbová zábava.

Počas stridžných dní, ktoré boli pôvodne spojené s fázami mesiaca, no neskôr sa ustálili na dni Kataríny, Ondreja, Barbory, Mikuláša a Lucie, sa držiavalo mnoho poverových príkazov a zákazov, vykonávali sa ochranné obrady, ale často sa počas nich aj čarovalo či veštilo. Obrady a čary slúžili najmä k ochrane zdravia, ako aj ochrane statku a hospodárstva. Pravdaže u dievčat najobľúbenejšie boli čary  a veštenia týkajúce sa lásky a vydaja.

U predkresťanských Slovanov sa stridžné dni začínali v deň novu, kedy MorenaKaščej-Černobog slávili svoj temný sviatok. Neskôr však to boli deň Kataríny a Ondreja kedy sa na krížnych cestách zvyklo trúbiť na trombóny či práskať bičom aby sa zahnali zlé mocnosti. Rovnako sa v tieto dni kreslili cesnakom na dvere obydlí a stajní ochranné symboly. Cesnak spolu s chlebom sa dával jesť statku  no musel byť súčasťou aj stravy ľudí a to zvyčajne vo forme cesnakovej polievky.  

Počas týchto i nasledujúcich temných dní do  obydlia nesmela na návštevu prísť prvá žena aby do obydlia nepriniesla nešťastie. Čary lásky sa vykonávali napríklad varením  halušiek s lístočkami, na ktorých boli napísané chlapčenské mená. Alebo sa chodilo klopať na chliev, kde počet zaklopaní do zakrochkania veštil počet rokov do vydaja. Taktiež častým čarovaním  bolo liatie olova cez ucho kľúča do nádoby so studenou vodou. Na Ondreja dievky zvykli spávať na mužských nohaviciach a čakali na to, ktorý muž ich vo sne navštívi a bude ich ženíchom.

Ďalším stridžím dňom bola Barbora, vtedy chodili dievčatá v bielom odeve a pomúčenou tvárou, s husími perami vymetať nečisté sily z domácností a chlapci chodili po domoch oceľovať , s kúskami ocele vinšovali zdravie a silu. U predkresťanských slovanov  sa konali takéto obchôdzky začiatkom decembra, lebo v tento čas sa do príbitkov snažili dostať HostecČuma, božstvá a či skôr démoni chorob a nezdaru.

Posledným z temných dní a je to deň najtemnejší je deň Lucie. Po tomto či dni novu v predkresťanskej tradícii neodvratne prichádza obdobie zimy, hoci si Morena prevezme žezlo až v čase zimného slnovratu. No skôr ako nastane tento najtemnejší deň zasvätený stelesneniu zla drakovi Niovy – sikeperzverovi bol tu ešte jeden deň kedy naši predkovia vzívali na pomoc Domovnika božstvu ochraňujúcemu ľudské obydlia a jeho pomocníkom. Tento deň je v súčasnosti asi najznámejším zo stridžích dní, kedy deti si večer položia na oblok vyumývané čižmy a ráno v nich nájdu balíček sladkostí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

MOKOŠ

 

Ó Mokoš,

preveliká matičko Zem naša,

Ty pradieš a poznáš osud náš.

Daj nám šťastia a hojnej úrody.

Prekrásna bohyňa, požehnaj nám.

 

 

 

ZADUŠNICE a deň bohyne MOKOŠE –  zo zeme sis sa zrodil do zeme sa navrátiš

 

Nikoho už neprekvapí mráz či sneženie, no kým zem ešte nezamrzne, zvykne sa urobiť jesenná orba a tak sa zem pripraví na zimný spánok. Táto orba bola skutočne poslednou agrárnou úlohou pre hospodára a  často bola súčasťou Mokošiných obradov. Tieto obrady sa vykonávali mimo svätoháje, no väčšinou za prítomnosti kolduna. Neskôr úloha zaorať obetiny  z ostatnej úrody pripadla na hospodára – gazdu. Pravdaže pred zaoraním obetín kolun vykonal obrad pri ktorom posvätil obetiny a poďakoval Mokoši a Velesovi za dary zeme a požiadal ich aj o hojnú budúcoročnú úrodu.

Mokoš volaná  aj  Syriou Matičkou Zemou či Pripeligou  je bohyňou nielen bohyňou zeme a úrody ale aj osudu. Preto podobne ako boh Veles je aj ona zviazaná  s podsvetím, keďže dopomohla k stvoreniu človeka. Nenadarmo sa vraví že človek z matičky Zeme vzišiel a po smrti sa jeho telo aj tam navráti ináč: „Prach si a na prach sa obrátiš.“

Mokoša  ako  bohyňa  osudu  pozná  tajomstvo  veštieb, veď sama spriada jeho vlákna. Stará  sa, aby každý  človek šiel po osudom danej ceste života, ale rovnako dáva aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom. Pozor dáva aj na dodržiavanie obyčajov a obradov.  Jej  pomocníčkami  sú Usudove dcéry  Dolja, a Nedolja, ktoré sú rovnako ako Mokoš, rožanicami a teda priadkami či tkáčkami ľudských osudov.

Mokoša  je  matkou  bohov  a bohýň ako  sú  Usud,  Perplut,  Podaga, Svetogor  a Kovlad,  jej  najmladšími  deťmi  sú  Živa  a Morena,  ako  aj  dvojičky Polevik a Kurent.

Prekrásna  Matička  Zem  sa  rada  oblieka  do  šiat  tmavých,  no  teplých farieb  zeme.  Jej  na  pohľad  skromné  šaty  sú  však  ozdobené  prekrásnymi šperkmi  stvorených  zo zemských  pokladov.  Na  jej  plavých  vlasoch  spočíva prekrásna zlatá trblietavá koruna ozdobená drahými kameňmi. Zo  svojho  trónu  v hodovnej  sieni  zámku  strážiaceho  vchod  do podzemia rozdáva  svojimi  dlhými  rukami vlahu, a tým aj hojnú úrodu. V čase jari  má  Mokoša  ruky  zodvihnuté,  čím  dáva  zemi  vlahu  a drží  teplo.  V lete  jej ruky  smerujú  do  zeme,  čím  požehnáva  zemi  a dáva  jej  plodnosť pre  dobrú úrodu.

Okrem Zádušníc hlavného sviatku Matičky  Zeme a zároveň  sviatku predkov, Slovania obetovali a vykonávali obrady na jej počesť aj počas mnohých ďalších sviatočných dní, spojených s prírodnými cyklami a hlavne s prosbou, ale aj poďakovaním za hojnú úrodou. Taktiež ako bohyni Matke sa vzdávala úcta v rámci posvätného materstva a vlastne samotného posvätného ženstva. Bola vzývaná pri pôrodoch a verilo sa, že je ochrankyňou tehotných žien.

Ako bohyni priadke, prípadne tkáčke jej bola vzdávaná úcta pri všetkých prácach spojených s pradením, tkaním ba dokonca šitím.

V neposlednom rade Mokoš z ktorej je uhnetený človek samotný, bola vzývaná  pri pohrebných rituáloch a ako aj spojenie sviatku samotnej bohyne a sviatku predkov – Zádušnic naznačuje aj pri rituáloch vzývajúcich predkov.

Obrad Zádušnic nasledoval po rituálnom obetovaní bohyni Mokoši a to či v svätoháji, alebo na poli, vykonaním obradnej jesennej orby. Pravdaže nemuselo sa zorať v daný deň celé pole, častejšie šlo len o symbolickú orbu, zvyčajne jednej brázdy.

Ako pri každom Slovanskom zvyku aj v rámci oslavy bohyne Mokoše, sa pripravovala slávnostná poludňajšia hostina, kde nesmeli chýbať placky či lokše ako aj husté polievky z plodov zeme, napríklad hrstková, alebo kapustová polievka. Po tejto zádušnicovej hostine sa rodina zvykla odobrať k hrobom predkov kde prinášala jedlo. Ľudia aby prilákali svojich predkov a pohostili ich jedlom zvykli na mohylách zapaľovať ohne, prípadne na hroboch zapaľovať sviece. Na hroby už v dnešnej dobe jedlo nenosíme ale zapaľovanie sviec sa zachovalo až do dnešných dní.

To že Slovania mali veľkú úctu k Matičke Zemi prejavovali v bežnom živote napríklad aj tým, že jej obetovali z každého nápoja prvú kvapku a z každého jedla štipku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KAŠČEJ – ČERNOBOG

 

Černobog, Černobog,

nedopusťsa krivdy na mojom rode,

pripíjam pri tvojej sláve, lebo bez zla dobra niet.

Neposielaj na nás svojich strašných démonov,

Daj nám silu a moc, stoj pri nás v boji.

Na slávu tvoju obety prinášame.

 

 

 

ZAČIATOK STRIDŽNÝCH DNÍ –  nadišiel čas temna

TOPlist