Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Svätoháj Rodnej Viery

Pripravujeme v Svätoháji - VITAJTE

OBDOBIE FAŠIANGOV – MASOPUSTU                                                                                 TRIGLAV, HROMNICE,  TUROŇ, POPOLEC                                                                                    obdobie hodov, zábavy a veselia a obradov  na privolanie jary

 

 

          V kruhu nemá  nič začiatok  ani  koniec. V kolobehu  života však sa predsa len vždy nájde obdobie, ktoré sa dá považovať za koniec starého a zároveň za začiatok niečoho nového.  Nové Slnko – v podobe božiča Koliadu sa zrodilo počas zimného slnovratu. Starý rok skončil, začal  sa  nový.  Napriek zrodeniu nového Slnka, naši predkovia rovnako ako my teraz nepociťujeme hneď zmenu.  Prvé náznaky, že obdobie zimy a chladu sa končí začíname vnímať až v období Fašiangov. Toto obdobie naši predkovia nazývali v časoch Veľkej Moravy "Mjasopust" u východných Slovanov toto obdobie volali Maselnicami. V Čechách sa názov tohto  obdobia zachoval ako Masopust, no na Slovensku, už v stredoveku vystriedal názov  nemeckého pôvodu fašangy či fašiangy.

            Zmyslom všetkých obradov a zvykov tohto obdobia je privolanie zmeny. Hlavne  je očakávaná  a obradmi privolávaná zmena prírodná. Ukončenie zimy a príchod jari. No mnoho obradov tohto  obdobia je spätá so zmenou duchovnou či spoločenskou, iniciačnou.

Ženám a dievčatám sa končili priadky a začínalo tkanie a táto zmena bola veľmi vhodná, rovnako ako u mužov, na zmenu spoločenského postavenia. Počas fašiangov sa z chlapcov stávali mládenci a z mládencov muži, z dievčat devy, z diev ženy. Zo snúbencov manželia. Rovnako aj medzi remeselníkmi dochádzalo k obradnému postupu, kedy  učni sa stávali tovarišmi, tovariši majstrami.

            V dávnych  časoch keď  boli  ľudia viacej spätý s prírodou sa aj životné cykly odvíjali na základe zmien v prírode. Počas fašiangov zima vrcholila, končili sa vypestované zásoby a tak v tomto období nastáva čas pre zabíjačky. Vďaka oslobodeniu zimou od hospodárskych prác a dostatku mäsitého jedla, nastáva čas hier, zábav a veselíc ako aj  svadieb. Typickými pre toto  obdobie sú aj obchôdzky či sprievody v maskách.

            Napriek či práve vďaka bujarým oslavám na konci fašiangov  prichádza aj obdobie stíšenia sa, očisty a pôstu. V tomto čase sa u našich predkov stretávame s dňami rodičov. Súčasťou  rodových obradov týchto dní bolo pripomínanie si predkov a to či  kladením jedál na ich hroby, alebo aj nosením predkov znázorňujúcich         masiek.

            Dnes je už veľmi zložité určiť, aký pôvod  majú všetky obrady a zvyky tohto obdobia. Je však zrejmé, že okrem slovanského pohanského vplyvu, tu nachádzame prvky  antických náboženských slávností, predovšetkým saturnálií, luperkálí dionýzií a ďalších. Neodškriepiteľný je aj neskorší kresťanský vplyv. Určenie vývoja zvykov a obradov je problematický hlavne v tom, že aj iné indoeurópske  kultúry ich  majú podobné či dokonca rovnaké.

            Obdobie fašiangov je časovo vymedzené nie len slnečným ale aj mesačným cyklom. Za hlavné obradné, „slnečné“ dni tohto  obdobia môžeme považovať tri dni. Deň začiatku fašiangov, čiže 6. Január známy ako Traja králi - Triglav. 2. Február - Hromnice, prelomový deň, ktorý je vlastne vyvrcholením fašiangového obdobia. Nakoniec je to 12. Február Velesov deň - Turoň, ktorý v podstate toto  obdobie  ukončuje.

V mesačnom cykle a v kresťanskej tradícii sú fašiangy ukončené popolcovou stredou,  no tento deň je pohyblivý a rozdiel v jednotlivých ročných kruhoch môže  byť až  štyri týždne. Ak chvíľu budeme rozjímať nad dňom ktorý kresťanská história pomenovala popolcovu stredou a týmto dňom ukončila obdobie fašiangov, prídeme na to, že ak by sme sa vrátili v histórii tento deň by sme pravdepodobne našli ako deň druhého novu po zimnom slnovrate.

 

 

TRIGLAV – BELOBOG

 

Jasný boh tvárí troch, Ty na tróne sedíš,

Svaroga, Perúna a Velesa v sebe objímaš.

Trojhlavý Belobogu, Ty si dobro a ochrana naša.

Chráňnás pred skutkami Hada čierneho.

Na slávu tvoju obety prinášame.

Požehnaj a stoj pri nás

TRAJA KRÁLI – TRIGLAV – Na tri krále o krok ďalej

 

 

            Prírodné zmeny nastávajúce v šiesty deň januára  boli zrejmé aj naším predkom a dôkazy nájdeme v dochovaných porekadlách týkajúcich sa tohto dňa a to napríklad: Na Nový rok o slepačí krok, Na Tri krále o krok dále. Trojkráľovú zimu vlk nezožerie – na Tri krále zima stále.

            Podľa názvu tohto sviatočného dňa by sme si  mohli  myslieť, že sa jedna o čisto kresťanský sviatok. Opak  je však pravdou, tento deň bol hlboko zakorenený u našich predkresťanských predkov. Prichádzajúci kresťanský vplyv  bol pravdepodobne vnímaný ako ďalší  magický úkon tohto posvätného dňa.

            Preto  sa môžeme domnievať, že príchod Troch kráľov, ktorí sa prichádzajú pokloniť novorodeniatku, mohol  byť vnímaný ako príchod troch božstiev  Svaroga, PerúnaVelesa. Tieto tri božstvá sú v slovanskej  mytológii vnímané ako traja králi, ktorý vládnu v jednotlivých svetoch, ktoré sú navzájom prepojené a tvoria náš všehomír.  V Prave svete bohov vládne Svarog. V Jave našom svete sa stal vládcom Perún. Ríšov podsvetia sprevádza predkov a vládne Veles.

            Slovanský predkovia  poznali aj božstvo troch tvárí a volali  ho Triglavom. Triglav zosobňuje trojhlavého  vtáka  Mater-Sva a je vtelením najvyššieho boha Roda. Triglav, ako už jeho meno napovedá, je trojhlavým bohom a jeho tri tváre symbolizujú troch synov Boha Roda a to Svaroga, Perúna a Velesa. Ako  vládcovi  troch  svetov   by trojkráľový deň mohol byť zasvätený práve jemu. 

Triglav-Belobog   je   trojhlavým   kráľom  nášho  všehomíra  a teda  podobne, ako jeho otca Roda si ho môžeme predstaviť, ako silného kráľa, sediaceho na honosnom tróne. Triglavov  kráľovský  odev  je  veľmi  bohatý,  zdobený  zlatom a striebrom  rovnako,  ako  jeho  brnenie  či  postroj jeho  čierneho  koňa.  Okolo  pása alebo na krku má silnú reťaz, ktorá je symbolom zjednocovania a sily. Často mal zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky.

Triglav symbolizuje  spojenie  troch svetov,   troch jasných Rodových synov ako  aj troch  živlov. Živly: vody, vzduch – očisťujúceho dymu z kadidla či iných vydymovacích bylín, a zem v podobe soli či kriedy môžeme nájsť v obradoch trojkráľového dňa.

Skoro ráno na Tri krále sa posväcovala voda priamo v potokoch či riekach. Zhromaždený ľudia sa potom v tejto vode umývali respektíve kropili čečinovou chvojkou. Dobytok v tento deň musel vyčkať, kým mu gazdovia nedoniesli z posvätenej vody.            

            Obdobou svätenia  tečúcej vody je posväcovanie  vody donesenej v krčahoch či kadiach. Pri posväcovaní sa do krčahov mohlo dávať aj  jablko a ku krčahom sa kládli soľ či krieda.     

 

            Posvätenou vodou si ľudia následne vykropili nie len svoje príbytky ale aj stajne a chlievy. Dávala sa tiež  piť malým deťom aby  mali dobrý spánok. Takáto posvätená voda sa odkladala do fľaštičiek a vraj sa do roka nepokazila. Preto  mohla  byť používaná  na liečiteľské, ale aj iné  čarodejné obrady  počas celého roka.  

            Jablko z vody sa po príchode z ranných obradov rozdelilo  medzi členov  rodiny a zjedlo aby  nikoho nebolelo hrdlo. Posvätená soľ  sa  pridala dobytku  do  krmiva aby  bol chránený pred porobením. Taktiež Krieda posvätená v tento deň získala  čarodejné vlastnosti. Kruh  nakreslený takouto  kriedou vo vnútri  poskytoval  nepreniknuteľnú ochranu pred zlými silami  a mocnosťami. Takouto kriedou gazdovia obkresľovali okná a dvere stajní po ich obvode čím sa snažili zamedziť strigám či démonom prístup k dobytku. 

            V Trojkráľový deň koledníci obchádzali domy prezlečených za troch kráľov a tak piesňou, vinšom, koledou žehnali a privolávali šťastie, zdravie a blahobyt domu ktorý navštívili. Gazdiná im na oplátku prichystala pohostenie prípadne koledníkov obdarovala poživňou. Gazdiné  na večeru pripravovali šúľance s makom či orechmi. Tieto šúľance mali byť dlhé a hrubé aby také bolo aj obilie.

            Večer bol zasvätený predpovedaniu budúcnosti. Keď ľudia chceli vedieť, kto z nich najskôr zomrie, zapálili rovnako dlhú sviečku. Komu sviečka zhorela najskôr, ten zomrel ako prvý. Kto sa chcel dozvedieť niečo z budúcnosti, mohol taktiež pripraviť 7 hrnčekov, ktorými priklopil rôzne predmety (kúsok uhlia, hrebeň, peniaz, figúrku dieťaťa, prsteň, kúsok látky a chleba). Každý si potom zvolil hrnček, odklopil ho a podľa predmetov pod ním sa usudzovalo, čo ich čaká. Peniaz znamenal bohatstvo, hrebeň nedostatok, prsteň svadbu, látka cestovanie, figúrka dieťaťa znamenala narodenie dieťaťa, chleba dostatok všetkého a uhlie nemoc či smrť.

            V rámci kresťanských obradov sa od dnešných dní dochoval rituál, písať nad dvere počiatočné písmená mien troch mudrcov, ktorí sa podľa legendy prišli pokloniť novorodenému Ježiškovi: Gašpar + Melichar + Baltazár. Tieto boli zároveň skratkou latinského Christus Mansionem Benedicat (Kristus žehnaj tento dom).  Ak  by sme tento rituál chceli pretransformovať  na slovansko - predkresťanský nad dverami  by sa našiel nadpis S+P+V a mohol  by znamenať Slnko Posväť Všetkých z tohto domu či Svarog + Perún + Veles.

           

PERÚN

 

Perúne, Perúne, hromovládca náš,  Ty oživovateľ všetkého,

nech rozhoria sa ohne na slávu tvoju.

Ty, ktorý v čase mieru vládneš dažďu,  búrke, hromu a blesku, prinášaš nám úrodu a vlahu.

Ty, ktorý v čase vojny zaisťuješ víťazstvo našim zbraniam a chrániš nás, čo ideme do vojny.

Príď nám na pomoc v ťažkej chvíli,

  aby sme teba chválou velebili.

HROMNICE – Prún nám dá o hodinu viacej

 

 

Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále a na Hromnice o hodinu více. Ako z tohto rozšíreného porekadla vidno bol 2. Február už viditeľne dňom kedy prírodná zmena je definitívna.

V minulosti sa rok nečlenil  na štyri ročné  obdobia  ale  len na dve, leto a zimu. Východný Slovania volali tento deň aj „Sretenie“ čas kedy sa zima stretá s letom. Hromnicami, ktoré symbolizujú pribúdajúce svetlo, zima vrcholí a láme sa a tak nečudo, že gazdovia pozorne sledovali počasie v tento deň a veštili ako sa budú vyvíjať nielen nasledujúce  dni ale aj nasledujúca úroda.

Ich skúsenosti prešli do porekadiel: Hromnice, zimy polovice. Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli. Ak je na Hromnice mráz, bude ich ešte päťdesiat ráz. Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví sa skoro usmievavé líce. Na Hromnice chumelice, nebýva už zimy více. Prešli Hromnice, koniec sanice. Keď svetlo svieti na Hromničku, zbieraj slamu na chodníčku. Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne. Ako dlho pipíšky pred Hromnicami spievajú, tak dlho po nich budú mlčať. Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu. Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.  Ak na Hromnice napadne čo i len toľko snehu, čo na čiernej krave zbadáš, bude úrodný rok. Ak svieti slnko na Hromnice nebude hojnosti žita ni pšenice. Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, znamenalo to, že narastú dlhé konope.

Okrem porekadiel sa do dnešných dní dochovalo aj pomerne veľa zvykov. Jedným z najznámejších je posväcovanie sviec – hromničiek. O tomto zvyku svätenia či zapaľovania sviečok vieme s určitosťou povedať, že je predkresťanského pôvodu.

V tomto  období rovnako ako v starom Rýme, počas Luperkálií, obrady spojené so svätením a zapaľovaním sviec aj pre Slovanov boli obradmi očisty, pokánia a zabezpečenia si plodnosti a úrody v nadchádzajúcom roku. Ak v starovekom Ríme sa vykonávali obety a rituály na počesť boha Pluta a bohyne Junony, u Slovanov rituály aj samotné sviečky boli zasvätené hromovládnemu Perúnovi. Takéto sviečky – hromničky sa využívali v čarodejných obradoch počas celého roka a to hlavne v obradoch ochrany. Napríklad v čase búrky jej zapálenie slúžilo ako ochrana obydlia a úrody pred zásahom blesku. Hromničky sa zapaľovali aj pri umierajúcich aby ľahšie našli cestu k predkom. Pri mŕtvych hromnička horela ako ochrana pred démonmi a zlými duchmi.

            Hromniciam sa viažu aj ďalšie obyčaje vychádzajúce z agrárnych obradov, ktoré mali zabezpečiť dobrú nasledujúcu úrodu. Gazdiné okrem mäsitých pokrmov varili dlhé rezance  či šúľance s makom alebo s orechmi, čo malo zabezpečiť dlhé mocné rastliny najmä ľanu či konope. To gazdinej mohla zaručiť aj sánkovačka či kĺzanie sa po ľade. Tento obrad sa stal tak obľúbeným, že  hromničných sánkovačiek sa zúčastňovala  nie len gazdiná, ale celá rodina. V osemnástom storočí šľachta žijúca v Prešporku pozývala na sánkovačku šľachtu z viedenského cisárskeho dvora.

            Hromnice môžeme z istotou považovať za sviatok s rýdzo slovanskými koreňmi, ktoré boli zasvätené najznámejšiemu slovanskému božstvu Perúnovi.

Perún  je  božstvo ktoré je opisované  ako  silný  mladý  a  vznešený  muž. Najčastejšie  býva  odetý  v jagavej,  zlatej  kráľovskej  zbroji,  niekedy  zahalený dlhým  modrým  plášťom.  V ruke  drží  namiesto  žezla  ohnivú  hromovú sekeru a luk,  z ktorého  vystreľuje  svoje  blesky.  Okolo  hlavy  má  korunu  z bleskov. Perúnova koruna je symbolom jeho vlády nad Zemou  a všetkým  živým na nej.

Traduje sa, že v tento deň Perún, ktorému bola zverená vláda nad naším svetom, otvára brány Irie. Otvorenie brány mesta bohov zvyčajne sprevádza zahrmením počas prvej jarnej búrky.

 V dnešných časoch sa začiatkom februára ešte neblýska a nehrmí a z určitosťou nevieme povedať či tomu tak skutočne bolo v minulosti. Túžba po zmene a príchode teplejšieho počasia priviedla našich predkov k rôznym obradom ktoré tomu  mali napomôcť. Jedným z takýchto zvykov  je aj obrad plieskania bičom. Takéto obradné plieskanie môže symbolizovať práve prvé hrmenie.

Biče sa na Hromnice natierali odvarom z údeného mäsa či lojom, čím získavali čarovnú moc. Hromničným plieskaním ako aj  plieskaním počas roka tučnota pršala na pôdu i statok čím ich požehnávala.

Perúnovými sviatkami sa spája aj obradná lukostrelba, počas ktorej  sa vykonávala obeta Perúnových striel vystrelených do posvätného duba. Strelec obradne vložil do strely svoje prianie a poslal ho zásahom posvätného stromu priamo k Perúnovi. Po výstrele sa šíp lámal a strelka ostávala ako  obeta zabodnutá v strome. Tento obrad  sa používal  nie  len počas  Perúnových sviatkov ako sú Hromnce ale aj mimo nich v prípade rituálov kedy sa od Perúna žiadala  pomoc či ochrana.

            V neposlednom rade sa Hromnice  stali aj dňom počas ktorého sa prijímali chlapci za mládencov a celkove dňom vhodným  na zmenu sociálneho statusu.

Obrady našich slovanských predkov  často vrcholili oslavou čí zábavou, no na druhej strane obradné dni sú často spájané aj so zákazmi prác či činností. Na Hromnice sa odporúčalo vyhnúť sa práci v hore a priam zakázané  bolo šitie a to pod hrozbou   zásahu bleskom osoby, ktorá zákaz porušila či domu v ktorom sa takáto nedoporučená činnosť vykonávala.

 

VELES

 

Ó boh Veles,

Ty, čo sa staráš o dobytok náš a naše polia.

Ty, všemúdry a silný boh, darca umenia.

Oslavujeme múdrosťtvoju nekonečnú.

Ty, čo naše duše k Rodovi vedieš a podsvetím ich sprevádzaš.

Požehnaj nám.

 

TUROŇ - VELESOV DEŇ – Turoň posväť nám naše hospodárstva

 

 

Na konci tohto obdobia naši predkresťanský predkovia slávili Velesov deň ustanovený na 12. Február. Dá sa predpokladať, že napriek tomu, že deň ma presne vymedzený dátum, Velesov deň úzko  súvisel aj s mesačným kruhom, respektíve z neho vychádzal. Pravdaže tento deň bol zasvätený Velesovi bohu  dobytka, úrody, ktorý je zároveň  vládcom podsvetia a sprievodcom  mŕtvych  duší, taktiež čarov, veštenia, múdrosti, umenia, obchodu a bohatstva.

Turoňov deň a vlastne celé fašiangové obdobie bolo obdobím bujarých osláv a sprievodov v rôznych maskách. Nosenie zvieracích masiek  ako ľudských tak aj démonických je rozšírené po celom svete a pravdaže nachádzame ho aj v slovanských obradoch a rituáloch. Počas tohto sviatku sa v sprievodoch objavovala  hlavne maska turoňa - býka  a medveďa, taktiež aj maska Starého.

Turoň, aj takto by sme mohli nazvať tento Velesov deň,  bol nasmerovaný k očiste stíšeniu sa po bujarých fašiangových oslavách a pripomienke predkov. Aj počas tohto dňa stíšeniu predchádza veselá oslava spojená so sprievodom v maskách. 

V tento deň zvyčajne šla na čele sprievodu maska turoňa, sprevádzaná niekoľkými ďalšími v prevrátených kožuchoch oblečenými maskami.  Rohatá maska turoňa, má  zjavne meno odvodené od tura, čiže býka. Býk je zviera zasvätené Velesovi ,  ako bohu  dobytka  a poľnohospodárstva a tak môžeme s určitosťou tvrdiť, že maska turoňa je vlastne zobrazením samotného Velesa.

Veles je božstvo ktoré má viacero podôb a funkcií. Jednou z nich  je  podoba  starého  sivovlasého  muža  v bielom  rúchu  s pastierskou palicou ako  symbolom  plodnosti. Ako kráľovi podsvetia aj jemu prináleží koruna, tú  však  radšej  nahrádza  koženou páskou okolo hlavy. V tejto podobe sa Veles zjavuje najmä ako učiteľ, pomocník a ochranca roľníkov a pastierov. 

Druhou  podobou  je  Velesova  bojovná  podoba  mladého  rohatého bojovníka  odetého  do  kože.  Vtedy  má  v rukách  najčastejšie  kópiu.  Práve v tejto podobe sprevádza podsvetím duše mŕtvych ľudí. Ako  sprievodcovi  podsvetím  je  mu  zasvätený   medveď, ktorý sa taktiež často nachádza v sprievodoch počas tohto dňa.

Zjavným a predsa skrytým účelom  sprievodov s maskami je vykonanie obradu požehnania domu, dvora, gazdovstva. Aby sa tieto obrady uchovali v podstate až do dnešných čias bolo potrebné aby obrady neboli vykonávané len v posvätnej tichosti svätohájov, ale boli začlenené vo vtipnej forme do života gazdovstva,  dediny či dokonca mesta.

Keď sprievod vedený Turoňom prišiel pred dom v ktorom  mal prebehnúť obrad, jedna zo sprievodných masiek kričala a lákala  turoňa  do dvora a to napríklad aj takto: „Turoň poď sem ja ťa učešem!“ Privolaný turoň čo najviac poskakujúc, zvoniac na rohoch zavesenými zvončekmi  a vrážajúc do účastníkov sprievodu, vbehol do dvora a smeroval k hnojisku.

Tam na neho už čakala ďalšia sprievodná maska, ktorá turoňa obradne zastrelila. Niekedy strelec musel vystreliť aj niekoľko krát,  veď turoň  sa šikovne vyhýbal  jeho strelám no zároveň vrážal do všetkých na okolo. Bolo že to  veselia keď sa turoňovi podarilo bacnúť do samotného gazdu či gazdinej.  No skôr či neskôr Turoň v podobe býka, kozy niekedy aj koňa,  ale hlavne ako symbol plodnosti a sily  je na hnojisku obradne podrezaný a jeho sadlo je vložené do vedra.

Turoňove sadlo je pravdaže hnojom z hnojiska ale  posväteným získava čarovnú moc. Takýto hnoj je odovzdaný gazdinej. Tá ho s úctou prijíma, no odnáša ho  späť  na hnojisko,  aby ho zmieša s ostatným hnojom. Takto honoj gazdiná požehná a prenesie  naň čarovné vlastnosti.

Do hnoja sa ešte zvykol zapichnúť prútik, ktorým sa švihnutím turoň znovu oživil. Symbolické znovuzrodenia sa turoňa a pokračovanie jeho veselej cesty do ďalšieho dvora či na ďalšie gazdovstvo,  má snáď predstavovať aj nadchadzajúce znovuzrodenie prírody. Čarovný prútik slúžil na jarné požehnanie dobytka, keď sa práve týmto prútikom, ktorým sa oživil turoň, vyháňal a zároveň požehnával na prvú pašu.

Takto a podobne dochádzalo k posväteniu hospodárstva a požehnaniu nasledujúceho agrárneho obdobia a úrody samotnej.

Veles je božstvo ktoré má dva hlavné atribúty a tak v prvej polovici dňa sa obradným sprievodom v maskách napĺňa jeho hospodárska časť. Po požehnaní hospodárstva a obradov zabezpečujúcich plodnosť, zdravie a bohatú úrodu prichádza na rad obrad uctenia si predkov.

V tento deň nesmel ostať nikto hladný, lebo by hladoval počas celého roka a naši predkovia nezabúdali ani na svojich predkov a prejavovali im úctu tak, že ich pohostili sviatočným jedlom. V tieto dni podobne ako počas celých fašiangov sa pripravovali hojné mäsité jedlá, ale aj šišky či koláče ochutené medom.

Tento Velesov obrad uctenia si predkov kladením jedál  na  hroby je doložený u všetkých Slovanov. U západných Slovanov sú zmienky o ňom menej časté, no u východných Slovanov o to častejšie. Obrad pohostenia predkov bol často spojený znovu s použitím masky, tento krát má maska predstavovať predka rodu.

 Velesovým dňom sa v podstate ukončilo obdobie neviazaných zábav a nastal čas očakávania, či obrady splnili svoj účel. V nasledujúcom období sa začína tkať plátno a dobrý hospodár obchádza gazdovstvo  a pripravuje  ho na znovuzrodenie. Začínajú sa prvé práce a to či oprava hospodárskeho náradia ale aj orezávanie viniča či ovocných stromčekov.

Tento čas je posledným vhodným časom k rozjímaniu lebo čochvíľa sa kolo sa znova o trochu otočí a príde jar. 

 

SVAROG

 

Ó, Pradedo náš, Svarog – Nebeský oheň.

Ty si naučil nás kovať pluh i zbraň,

aby sme dostatku všetkého mali a mohli zem našu obrábať i chrániť.

My, milujúce deti, Ti obety v ohni prinášame.

Velebíme Ťa a klaniame sa ti.

Požehnaj nám, o to ťa žiadame.

POPOLEC – POPOLCOVÁ STREDA – Ľutujeme svoje viny

 

 

A predsa kým utíchne všetka muzika a začneme s očistou ducha naskytá sa nám ešte jeden sviatok.  Áno je to kresťanská Popolcová streda. Prv ako by sme mohli odpovedať na otázku či naši predkresťanský predkovia poznali takýto deň a spokojne ho mohli volať Popolcom, musíme si položiť otázku prečo sa tento obradný deň zachoval.

Určite jedným z dôvodov je, že definitívne ukončuje fašiangové obdobie, ale určite to nie je dôvod jediný. Hlavným dôvodom je  jeho duchovná sila. Sila vychádzajúca z pokánia, sila vychádzajúca z popola. Sila ktorá nám dáva možnosť znovuzrodenia, rovnako ako z popola znovu povstane čarodejný vták ohnivák. Je to sila samotného  jarného znovuzrodenia prírody.

V kresťanskej tradícii bol tento sviatok zavedený niekedy začiatkom  ôsmeho storočia a keďže bol zavedený s veľkou pravdepodobnosťou tu už bol. Názov tohto dňa pochádza zo zvyku páliť posvätené palmy či bahniatka  minulého roka.

Sviatok samotný môže pochádzať z blízkovýchodnej tradície si sypania popola na hlavu na znamenie očisty a pokánia. Aj dnes sa môžeme stretnúť s tým, že ak niekto urobí chybu a ľutuje ju, tak si sype popol na hlavu, aby si vyprosil odpustenie.

No aj u predkresťanských Slovanov bolo toto obdobie   obdobím očisty a pôstu a to hlavne v čase Velesovho dňa, ktorý sa skôr radí do slnečného kruhu.  Ak by sme porozjímali nad bodmi  mesačného kruhu v tomto období, pravdepodobne by  Popolec bol dňom vhodným pre očistu spojenú s ohňom.        

Slovania mali oheň vo veľkej úcte, a vážili si ho  nie len ako dar ktorý pochádza od boha Svaroga, ale aj preto, že oheň považovali za očisťujúci, živý  a svätý.  Niektoré vlastnosti ohňa má  aj  dym,  ktorý  slúži  na  očistné  vydymovanie.  Slovania využívali silu ohňa pri skoro všetkých obradoch. Počas niektorých obradných dní a mohol to byť spokojne aj Popolec,   sa kládli vatry pri ktorých sa hodovalo a tancovalo, no hlavne sa cez ne obradne preskakovalo. Takýmto preskakovaním ponad plamene vatry dochádzalo k duchovnej očiste, prípadne často šlo o iniciačný obrad. Nad ránom, kedy plamene dohoreli, no pahreba bola ešte bola žeravá,  sa tiež vykonával očistný rituál prechodu po žeravej pahrebe.

Popolec ale aj celé nasledujúce obdobie vrcholiace jarnou rovnodennosťou by mohol  byť zasvätený práve  Svarogovi nebeskému kováčovi a tvorcovi všehomíra.  Svarog mal  u našich predkov veľkú úctu a napriek tomu, si  ho najľahšie vieme predstaviť ako mocného bradatého chlapinu v kováčskej zástere s kladivom v ruke. Napriek takémuto zjavu je práve on kráľ kráľov.

           

Sviatok Popolec ktorý sa nám zachoval a transformoval  na kresťanskú popolcovú stredu je priam predurčený na uhasenie starého  ohňa, ktorý nás ohrieval celú zimu, vyčistenia popolu ohniska a založenie nového ohňa a to aj v duchovnej sfére. Nečudo teda, že  obdobie do jarnej rovnodennosti  je obdobím pôstu, rozjímania,  ale taktiež iniciačných skúšok.

 Obdobie božského kováča, remeselníka a tvorcu  je najvhodnejším obdobím kedy je potrebné pripraviť všetko poľnohospodárske náradie na blížiace sa poľnohospodárske práce.

 Rovnako sa zachovala aj tradícia vyumývať všetok riad aby nikde neostal šmalec (masť živočíšneho pôvodu) a na raňajky po poslednej zábave navariť praženicu na masle. V tento deň, kedy sa začína pôst a to či pred kresťanskou Veľkou Nocou, či oslavou jarnej rovnodennosti a obradoch vítajúcich jar sa varila kyslá mliečna polievka prípadne sa jedli ryby. Často však v tento deň sa praktizovala očistná hladovka.

V predvečer poslednej zábavy rovnako ako počas celého fašiangového  obdobia sa konali sprievody po domoch a gazdovstvách. Tento krát na čele sprievodu chodila maska smrti, znázorňoval ju mládenec zahalený do bielej plachty zo zamúčenou tvárou. Z vyzbieraných naturálií, často nabodávaných na šabľu či ražeň sa  vystrojila hostina s bujarou tancovačkou.

Počas tejto poslednej veselice sa okrem obradného tanca pri ktorom sa dievčiny vyhadzovali čím  vyššie, aby  mali dlhé konope či ľan sa vykonával aj obrad holenia pintárov. Pintármi sa nazývali mládenci pred dosiahnutím dospelosti.

Počas veselice sa pintári posadili do prostred kruhu mládencov a dievok, tváre sa im namydlili maliarskou kefou s vyšľahaným bielkom. Starší mládenci čoby holiči ich drevenými britvami nemilosrdne drali, škriabali, holili. Napokon sa vyhlásil tanec pintárov, v ktorom mali pintári preukázať šikovnosť v tanci so staršími dievkami.

O pol noci, príchodom masky smrti bola veselica obradne ukončená, ako aj celé obdobie fašiangov. Pôvodne sa pravdepodobne v tento čas vykonávali symbolicky pohrebné obrady, spojené so zapálením pohrebnej  hranice či vatry.

Symbolické ukončenie života, ktoré je požehnaním pre znovuzrodenie sa viac zachoval  v čase Velesovho dňa, kedy je obradne zabitý  a znovu zrodený Turoň. Obrad spojený s vykonávaním pohrebných rituálov sa transformoval do hry pochovávania basy, kedy hudobné nástroje stíchnu a nastane obdobie tichého rozjímania a pôstu. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

                
TOPlist